Časopis Myslivost

3/2010

Český teriér - poľovný pes alebo spoločník?

12  Ing. Matej HRAŠKO
Otázka spoločná pre viacero plemien. Odpoveď na ňu je zložitá. Jednotlivé plemená obyčajne boli pôvodne šľachtené z odlišných dôvodov a pochopiteľne so zameraním na iné ciele, do akých sa neskôr postupnou socializáciou vyprofilovali. Teda z pohľadu i hodnotenia časti súčasnej kynologickej spoločnosti. Napriek tomu ich pôvodné gény a z nich vyplývajúce pudy, inak povedané vrodená upotrebiteľnosť latentne pretrvávajú. V prípade plemena český teriér sa s dovolením pokúsim poukázať na niektoré z literatúry známe fakty. Plemeno bolo vyšľachtené Františkom Horákom z Klánovic.
Hlavným dôvodom bola snaha vyšľachtiť psa podobného škótskemu teriérovi, avšak menšieho rámca a s klopeným uchom. Cieľom pre pracovnú upotrebiteľnosť bolo vyšľachtiť psa vhodného na lov líšok a jazvecov s akcentom na prácu pod zemou. Už pri výbere plemien pre vyšľachtenie tohto plemena sa stretávame s istým problémom. Ako vyšľachtiť loveckého psa z dvoch na takýto typ lovu, teda lovu pod zemou vlastne „nepoľovných“ plemien? Z škótskeho teriéra ako nositeľa hlavných genetických vlastností a zo sealyhamského teriréra ako „novej krvi“. Môžeme považovať škótskeho teriéra za brlohára? Známych je sotva pár prípadov psov, ktoré boli použité na takýto lov. A aj to len z ústneho podania. Škótsky teriér je svojou anatomickou stavbou absolútne nevhodným psom na prácu pod zemou. Po prvé jeho až komicky široký chrbát a hrudník mu nedovoľujú dostať sa do líščích nôr. Po druhé jeho neohybný chrbát mu zabraňuje prispôsobiť sa stáčaniam nory. Po tretie stojaté otvorené ucho je nevýhodné na prácu pod zemou. Do takéhoto ucha by neustále padali nečistoty, ktoré by odvádzali od sústredenia sa na zápas. A v neposlednom rade by viedli často i k následným zdravotným problémom a spätnej akcieschopnosti psa v takomto prostredí. Naopak prínosom škótskeho teriéra je jeho ťažká kostra s hlavou nepomerne veľkou k telu, masívnou čeľusťou a priam gigantickým chrupom. Je pár jedincov, resp. línií českého teriéra, ktorí si našli uplatnenie v poľovníctve, avšak skôr pri povrchovej práci. Tento fakt môžeme zrejme pripísať škótovi, psovi ktorého účelom bolo ochraňovať statok pred hlodavcami a malými predátormi.
Druhou polovičkou českého teriéra je sealyhamský teriér - plemeno vyšľachtené za účelom lovu drobných predátorov. O tomto plemene sa traduje, že jediné poľovne využívané jedince boli tie, ktoré si vyšľachtil sám zakladateľ plemena. Ich uplatnenie bolo vždy diskutabilné a obľubu si našli vo výstavných kruhoch, so vzácnou výnimkou pár jednotlivcov. Pri pohľade na dnešných sealyhamských teriérov si musíme položiť základnú otázku. Mohol tento teriér zmenšiť rámec škótskeho teriéra? Teda podľa toho, čo môžeme pozorovať v súčasnosti vo výstavných kruhoch, sú to psy, ktoré vysoko presahujú hmotnosť 10 kg a spolu s obvodom hrudníka si konkurujú so škótskymi teriérmi. Navyše k lovu pod zemou majú ešte ďalej ako škótsky teriér.
Je teda český teriér výsledok tohto šľachtiteľského zámeru lovec alebo spoločník? Skúsim odpovedať diplomaticky. Existuje niekoľko línií, ktoré boli šľachtené za účelom poľovného využitia. Ale pán Horák ako šľachtiteľ a chovateľ ostal pri svojom snažení ako sám vojak v poli. Väčšinou selektívny chov založený predovšetkým na príbuzenskej plemenitbe, bez ohľadu na pracovnú upotrebiteľnosť, kde jediným kritériom bol exteriér, nemohol viesť k vytvoreniu ustáleného pracovného plemena. Pomôžme si príkladom. Obdobie vzniku českého teriéra je skoro totožné s obdobím vzniku jagdteriéra. Tu predsa len tvorcovia dali na širšiu genetickú základňu. Hľadiac aj na spoločné exteriérové znaky, však sledovali hlavný cieľ, vytvoriť univerzálneho teriéra na prácu pod zemou, vo vode, na farbe a pri durení. Preto jagdteriér je pracovné plemeno, ktorého exteriér sa viac-menej ustálil a pracovné vlohy sú špičkové. Český teriér je naproti tomu plemeno exteriérovo a povahovo neustálené. Z časti môže za to aj nie vhodným spôsobom riadený chov. Každý chovateľ si môže kryť podľa vlastného výberu. Následkom toho jeden pes sa môže stať otcom desiatok šteniat a tak je prakticky nemožné zbaviť sa problémov vyplývajúcich z príbuznosti. Ďalej svojvoľné a nedobre štandardizované je aj posudzovanie rozhodcov. Pre jedného je pes veľmi dobrý, pre iného šampión, jednému sa páčia psy malé, ľahkej kostry, pre druhého psy prerastené. Niektorým rozhodcom nestoja vystavovatelia ani za toľko, aby spočítali zuby v tlame psa. A v neposlednom rade je to absencia akejkoľvek poľovnej skúšky ako podmienky udelenia chovnosti. Pritom len pri praktických skúškach možno overiť kvalitu nosa, resp. ostrosť jedinca a teda aj jeho povahu. Dnes stačí, že český teriér nájde piškóty v taške a teda má super nos, zašteká na kočík na ulici a už je nebojácny trhač. Niektorí chovatelia s vidinou predaja šteniat sú schopní tvrdiť, že ich český teriér bez problémov bude poľovať a všetko je to len a len o výcviku. Realita je však iná. Bez akéhokoľvek umenšenia dobrého výcviku musím zdôrazniť, že bez vrodených vlastností dobrého loveckého psa ešte nikto nevychoval. Dnes sa v poľovnej praxi využíva len pár jedincov z niekoľkých chovateľských staníc. Ale to znamená, že obe plemená použité na šľachtenie si priniesli niečo zo svojich genetických koreňov. Dobrým chovom, ale hlavne spôsobom akéhosi „došľachťovania“, resp. plemenitby, je veľmi pravdepodobné, že pôvodný zámer šľachtiteľa pána Františka Horáka je dosiahnuteľný. Dnes však, keďže ide len o také ,,výstrely do tmy“, ťažko hovoriť o plemene ako poľovnom. Snáď možno nazvať iba konkrétne jedince ako lovecky upotrebiteľné. Ovšem jedinou chovateľskou stanicou, ktorá chová poľovného českého teriéra je chovateľská stanica z Vrculky manželov Košinových. Z akého dôvodu ide len o túto jedinú stanicu, keď existuje viacero jedincov z iných chovov českého teriéra s loveckou upotrebiteľnosťou? Týmto dôvodom pravdepodobne je, že žiaden z týchto chovov nemá viacero odchovov psov, ktoré by sa uplatnili v praxi a hlavne pochádzajúcich z minimálne troch po sebe nasledujúcich generácií. Len tak možno dokázať a potvrdiť, že jedinci danej línie majú poľovné vlohy. Mne osobne sa takáto sučka s poľovnými vlohami dostala do rúk. Ide o „Gabby z Vrculky“. Sučka podľa môjho názoru spĺňa predstavy o poľovnom českom teriérovi. Sučka je dostatočne veľká pre kontakt s líškou a jazvecom, ťažkej kostry, s malým obvodom hrudníka (čo je dôležité), s veľkou hlavou a naozaj silnými čeľusťami. Gabby sa prejavuje vynikajúcim nosom, hlasitosťou na stope, je dostatočne ostrá na škodlivú zver. Ako asi jediná má zložené skúšky duričov na Slovensku s kontaktnou skúškou z diviačieho oplôtku, kde v kvalifikácii obdržala najvyššiu známku 4. Jej matka Eliška z Vrculky bola aktívne využívaná na dohľadávanie všetkej raticovej zveri. Tak isto ako aj jej mama Beta z Lontu. Gabby je prísľubom pre skvalitnenie poľovného plemena českého teriéra. Ďalším, avšak ešte neovereným prísľubom pre chov poľovných českých teriérov, je psík Lotus Zlatá Chara, ktorý prejavuje lovecké vlohy pri poľovačkách na diviačiu zver, ako aj na zver drobnú. Nesmiem opomenúť ani jeho sestru Lentilku Zlatá Chara, ktorá úspešne zložila lesné skúšky, farbiarske skúšky a pravidelne úspešne dohľadáva raticovú zver manželom Košínovým. Obaja títo jedinci nesú v sebe krv Bety z Lontu.
Na loveckého psa sa treba vždy pozerať cez prax a praktické využitie. Toho však drvivá väčšina chovateľov českých teriérov, ako aj rozhodcov, nie je schopná. Ako by aj mohla byť, keď v živote nepoľovali a nemohli teda reálne vidieť, čo je pre takéhoto loveckého psa dôležité a potrebné. V Čechách je však viacero jedincov využívaných pre poľovné účely, či už na prácu na povrchu alebo pod zemou. Z chovateľského hľadiska by bolo dobré, aby sa práve títo jedinci dostali do cieleného, výberového chovu a ich potomkovia sa dostali k poľovníkom, ktorí by ich mohli testovať v praxi a zložiť s nimi viacero poľovných skúšok. Dobrou správou pre priaznivcov poľovných českých teriérov je, že klubu sa vďaka snahe a veľkému úsiliu pani Košinovej v spolupráci s ČMMJ Praha, ČMKJ Praha, menovite s Věrou Dvořákovou, Vladimírou Tichou, Blankou Doubkovou a v neposlednom rade s výcvikárom KCHT Josefem Machátom podarilo naplánovať klubové farbiarske skúšky českých teriérov so zadávaním titulov CACT, CCT a KV. Akcia by sa mala konať toho roku 12. septembra v Domaželiciach u Přerova. O deň skôr by sa mala konať klubová výstava českých teriérov.
Z môjho pohľadu je český teriér potencionálne vynikajúcim loveckým psom, pravda, ak sa podarí. Výborne pracuje na stope, viackrát som našu Gabku použil pri dohľadávaní raticovej zveri. Taktiež bezproblémovo a s nadšením vypracovala stopu svojho prvého srnca. Rozvážne s nízkym nosom ma doviedla k zhasnutému srncovi napriek tomu, že som mal snahu strhnúť ju zo stopy, keďže som si myslel, že srnec odskočil opačným smerom. S tvrdohlavosťou jej vlastnou zaľahla do remeňa a nechala by sa aj uškrtiť, len aby bolo po jej vôli. Inokedy zas hlasito hlásila a šklbala diviaka streleného na spoločnej poľovačke, ktorý odbehol pár metrov z nástrelu. Hlboký hlas českého teriéra bolo počuť naozaj ďaleko. Čoho si však ja osobne u teriéra najviac vážim, je práca pod zemou. Koncom roku sme boli s kamarátom pozvaní na poľovačku drobnej zveri. Po jej skončení sme sa dohodli, že pôjdeme ešte skontrolovať pár nôr, či náhodou nie je nejaká líštička doma. Nebola. Hneď však padlo rozhodnutie, že sa stretneme aj na druhý deň a popozeráme ešte pár miest. Nedeľa bola krásna, pobehali sme snáď všetky známe miesta. A znovu nič. Pobytových znakov bolo plno. Ale žiadna líška. Snáď hodinu pred zotmením, keď sme sa vydali k poslednému plánovanému brlohu, sme natrafili ešte na jednu možnosť. Tento deň isto poslednú. Nora mala dva vsuky. Jeden bol kompletne zapadaný lístím a druhý nebol o nič čistejší. Keďže však išlo o noru v brehu pod starými stromami, tak to lístie mohlo byť aj nedávno napadané. Rozhodol som sa tú noru preveriť a pustil som do nej našu českú teriérku Gabby. Veď keď niečo bude, snáď pošteká a vyjde von. Hlavne, aby sme už nemuseli dnes kopať. Bolo už dosť neskoro. Sučka vbehla dnu, dvakrát zaštekala, vybehla von, pozrela na mňa a utekala späť. Nastal tvrdý boj plný zúrivého štekania a výmeny názorov. Gabbina postupne tlačila svojho súpera k druhému možno nepoužívanému vsuku. Tu nastala ešte tvrdšia výmena názorov. To už sme pomaly začali „s nadšením a radosťou“, ale aj trochu s obavami, kopať. Súperi sa však posunuli o kus ďalej. Blížili sa pomaly k druhému vsuku a už som očakával vybiehajúcu líšku. Zastavili sa snáď pol metra pred východom. Snažil som sa Gabby povzbudiť. A to bola chyba. Mojou netrpezlivosťou som spôsobil veľkú melu. Z nory vyletela suka, ale hneď sa snažila vrátiť do boja. Radšej som ju rýchlo odchytil. Už sa zotmelo a skoro hodinka tvrdého boja bola pre ňu akurát. Vymenil som Gabbinu za našu predsa len skúsenejšiu bedlingtonku Apple. Scenár sa opakoval, štekot a zápasenie. Po dlhšej chvíli som si povedal. A dosť! Nebude tu s nami predsa cvičiť nejaká líška! Odopol som z vodítka môjho skúseného bedlingtona „profesora“ Akelu a pustil som ho dnu. Gabbinu išlo od zlosti roztrhnúť, že to nie je ona. Kopali sme ešte pár hodín kým sme sa dostali ku psovi a jeho súperovi. Jazvec! Našťastie nie jeho prvý. Lov teda dopadol úspešne. Psy si odniesli len pár šrámov. My krásny poľovnícky zážitok. Navyše umocnený vynikajúcou prácou psov. Naozaj ma v tej zime hriali pochvalné slová na psíkov. No hlavne na adresu českej teriérky, ktorej dvakrát chýbalo len pár centimetrov k vyhnaniu jej prvého jazveca z nory. Malá „poľovníčka“ znovu presvedčila o svojich vrodených vlastnostiach. Spravila nám veľkú radosť, no nepochybne podľa jej „veľa dôležitého“ výzoru. Aj sebe.

Fotogalerie

vychází v 7:33 a zapadá v 17:55 vychází v 9:58 a zapadá v 19:42 Nákupní košík 0
 
Zpracování dat...