Časopis Myslivost

Červen / 2018

Manažment veľkých šeliem. Je načase niečo zmeniť!

Myslivost 6/2018, str. 45  Jaroslav Ďurík
Na charakter vzťahov poľovníkov k veľkým šelmám vplývala vždy hlavne kvalita právnych noriem, upravujúcich manažment veľkých šeliem. Tento sa však vždy menil v závislosti na vývoji poznania ich významu a vývoji stavov ich populácií. Kým kedysi v priebehu I. a aj povojnovej ČSR na zákrok samotných poľovníkov bola zahájená celoročná ochrana medveďa a rysa, vlk, ktorý sa k nám vrátil pod tlakom východnej fronty II. svetovej vojny, bol až do roku 1975 (s ohľadom na škody, ktoré spôsoboval chovateľom dobytka a v chove raticovej zveri) považovaný na Slovensku za fakticky nežiadúci druh, a preto ho bolo možné loviť celoročne, dokonca s použitím jedov. Po renesancii svojich stavov v 60. rokoch minulého storočia absolvovala podobný vývoj aj naša polulácia rysa ostrovida.
 
 
Dá sa povedať, že až do roku 1975 bolo možné u nás loviť bez akéhokoľvek obmedzenia vlka, a po ukončení povojnovej úplnej ochrany aj rysa. Medveďa bolo možné loviť na výnimku orgánov ochrany prírody a poľovníctva v rámci regulačného lovu.
Nespochybniteľným je tiež fakt, že v tomto období z našich veľkých šeliem javil sporadickú tendenciu k mimoštátnej migrácii na územie ČR len medveď, kým slovenský areál vlka a rysa sa nezväčšoval.
Od roku 1975 však pod tlakom osvojovania si ekologických zásad nielen poľovníckou vedou, ale aj poľovníckou verejnosťou, v manažmente vlka a rysa nastala veľká zmena. Obidva druhy dostali dobu čiastočnej ochrany od 1. marca do 15. septembra, čo znamenalo, že doba lovu bola 5,5 mesiaca v roku. A obidva druhy na tieto nové podmienky reagovali veľmi zaujímavým spôsobom.
Vlk, ktorého výskyt bol v tom čase obmedzený len na severovýchod Slovenska a jeho denzitu odhadovali orgány ochrany prírody len na asi 60 jedincov, do desiatich rokov niekoľkonásobne rozšíril svoj areál smerom na západ až na spojnicu riek Kysuca, Váh, Rajčianka a Nitra, z juhu bol jeho areál ohraničený južnými úpätiami Slovenského rudohoria a Slanských vrchov.
Adekvátne zväčšeniu areálu vlka narástli aj jeho kmeňov stavy, ktoré sme v tom čase odhadovali na 500-600 jedincov jarného kmeňovho stavu (bez nových, čiže tohoročných vlčat).
Súbežne s preniknutím vlka do Slovenských Beskýd na Hornú Oravu a Kysuce zaznamenávali pomerne častý migračný výskyt vlka aj naši susedia na severnej Morave.
Zo slovenského refúgia bola evidentne vlkom zazverená aj poľská strana našich severných pohraničných pohorí. Dovtedy totiž vlk v týchto územiach evidentne chýbal aj na poľskej strane.
 
Situácia rysa však nabrala trochu iný rozmer, pretože s príchodom vlka na stredné Slovensko pribudol rysovi potravný konkurent, ktorý (hlavne v prvých rokoch) nielen že citeľne znížil stavy jelenej zveri, hlavne jelienčat, ktoré predstavovali pre rysa tú najprístupnejšiu potravu (pretože stavy srnčej zveri boli v čase enormného premnoženia jelenej zveri ozaj minimálne), ale zároveň mu konzumoval aj kadávery ním ulovenej zveri. Následkom týchto skutočností stavy rysa veľmi poklesli, čo sa prejavilo zavedením jeho celoročnej ochrany v polovici 90. rokov minulého storočia zo strany poľovníkov, čo naša ochrana prírody „ochotne“ prevzala „zabetonovaním“ celoročnej ochrany rysa aj formou svojich vykonávacích predpisov.
V ostatných rokoch je však evidentné rozširovanie areálu rysa smerom na západ, ale zdá sa, že hlavne mimo areál vlka.
 
Dá sa povedať, že týmto priaznivým tendenciám sa však postavila do cesty adminitratívna hrádza, ktorá priaznivý trend existencie a narastania životachopných populácií vlka, rysa, ba aj medveda a ich migrácie do susedných krajín riadne obmedzila.
Od druhej polovice 90. rokov začala naša ochrana prírody na základe právnej obštrukcie zákona č.287/1994 stíhať niektoré zástrely vlka a rysa, čím nastala v poľovníckom využívaní obidvoch druhov zaujímavá situácia.
Niektorí poľovníci sa určite lovu týchto šeliem zdržali, iní však prešli „pragmaticky“ na tvrdšiu líniu a vlka aj rysa lovili aj naďalej, a to s právnym pozadím nezrušenej vyhlášky býv. MPVž č.175/1975 Zb. o čase lovu a ochrany a spôsoboch lovu poľovnej zveri. Táto nebola spomínaným zákonom zrušená, zrejme preto, aby tým neupozornili na právnu kľučku, ktorú spomínaný zákon obsahoval v podobe ustanovenia, podľa ktorého mali byť celoročne chránené aj druhy, ku ktorých ochrane sa SR zaviazala v rámci rôznych medzinárodných dohovorov. A niektorí lovili, lovia a budú loviť vlka aj rysa aj nadalej, bez toho, že by sa zaťažovali premýšľaním nad tým, že to nie je v súlade s nejakou formou právnej ochrany. Bohužiaľ...
 
Všetkému totiž nasadil „korunu“ nový zákon o ochrane prírody a krajiny č.543/2002, ktorý „ochotne“ prevzal úplnú poľovnícku ochranu rysa a medzi chránené živočíchy zaradil aj vlka s možnosťou jeho výnimočného lovu na základe osobitného povolenia orgánov ochrany prírody.
Dnešnú situáciu poznáme:
Lov rysa ostrovida je zakázaný úplne.
Na lov medveda hnedého môže MZP a MPaRV vydať výnimočné povolenie, ktoré však orgány MZP „opatria“ dôsledne takými tvrdými podmienkami, ktoré lov nielen poriadne sťažia, ale niekedy ho úplne znemožnia. A to ešte nesmú do rozhodovacieho procesu zasiahnuť samozvane „kvalifikovaní“ diletanti, čiže „dobrovoľní ochrancovia prírody“, alebo už úplne naivní devianti nazývajúci sa „ochrancovia zvierat“.
Na lov vlka dravého vydávajú tie isté (od života na vidieku riadne odtrhnuté) orgány taktiež výnimku, a to formou ročného pamfletu nazývaného „Stanovenie kvoty lovu vlka dravého“, ktorá obsahuje navyše ešte podrobné podmienky, limitujúce nielen dobu, ale aj priestor lovu, počet vlkov, ktoré je možné v tom ktorom VÚC uloviť atď...
K týmto podmienkam v ostatných dvoch rokoch pribudli ešte tzv. územia európskeho významu (UEV) kde je vlk tiež celoročne chránený.
Nechcem byť uštipačný, ale ich autori zrejme vychádzajú z poznania, že aj vlasy sa dajú štiepať (skôr si však myslím, že to tam presadili ľudia, ktorým osobitne záleží na tom, aby dosiahli čím razantnejší odpor záujmových skupín „nefandiacich“ veľkým šelmám.
A k tomu všetkému navyše pristupuje aj takmer úplné zastavenie migrácie medveďa, vlka aj rysa smerom na západ, ako to konštatujú českí zoológovia, podozrievajúci z nelegálneho lovu veľkých šeliem hlavne svojich poľovníkov. A ak sa tak deje, či lepšie povedané nedeje na západe, tak na južnom smere do Madarska to asi tiež nebude bohviečo.
 
A prečo to všetko?
 
Ak si uvedomíme, že poľovníctvo je činnosť realizujúca sa vo voľnej prírode, väčšinou individuálne (čiže bez svedkov) a telesný rámec vlka či rysa umožňuje prakticky bezproblémové zatajenie a spracovanie trofeje, aj ten najhlúpejší „pseudoochranár“ by mal prísť na to, čo sa v našej prírode, a to aj v tzv. územiach európskeho významu s týmito dvomi druhmi významných predátorov asi deje. Ale nielen s nimi. Z prostredia profesionálnej ochrany prírody unikla pred pár rokmi informácia, že počet upytliačených medveďov oni sami odhadujú až na 100 jedincov ročne.
Samozrejme, tento stav nie je pre Slovensko dvakrát lichotivý. Ale len nariekať či rozčuľovať sa nad ním určite nič nerieši.
Ako čiastočné „ospravedlnenie“ môže pre nás vyznieť fakt, že na celoročnú ochranu veľkých šeliem podobne reagujú zrejme aj naši poľovnícki susedia v ČR, v Poľsku, Maďarsku i v Rakúsku. Zdá sa, že sme „neomylne“ dospeli k implementácii aj samotnej realizácii „europskeho práva“ aj v ochrane veľkých šeliem a dravcov – ochranári sa tvária, že predátory sú chránené a poľovníci sa tvária, že to aj rešpektujú.
 
Kto je vinníkom?
 
Po právnej stránke sú to jednoznačne tí, ktorí sa na pytliačení chránených živočíchov priamo podieľajú. Z morálneho hľadiska sú však vinníkmi aj tí poľovníci, ktorí o týchto činoch vedia a nič s tým nerobia. Ked si však zoberieme do úvahy náš nedôveryhodný právny systém, niet sa ani čomu čudovať. Navyše, keďže celý ten ochranársky humbuk okolo veľkých šeliem hádže všetkých, t.j. dobrých i zlých poľovníkov, do jedného vreca, poľovnícka pospolitosť akoby sa uzavrela do nejakej ulity a tento útvar vykazuje jednu, inak obdivuhodnú, ale v tomto prípade nežiadúcu solidaritu.
Do akej kategórie vinníkov však zaradiť tých, ktorí takéto, doslova „debilné“ právne normy o manažmente veľkých šeliem plodia a uvádzajú do života?
Ciže nielen zodpovedné ministerstvá, ale aj EÚ, vláda a parlament. Tieto konštatovania však našim veľkým šelmám asi nepomôžu...
 
Ako ďalej?
 
Na túto otázku existuje jednoduchá odpoved - konajme podľa ovedčených skúseností. A my tie dobré skúsenosti máme, stačí spomenúť tú našu z obdobia 1975-1994, ked vlk za asi 10 rokov niekoľkonásobne rozšíril svoj areál a približne 8 až 10násobne narástli aj jeho kmeňové stavy. A podotýkam bez akýchkoľvek kvót a bez somarín s názvom územia európskeho významu a bez internacionálnych migračných koridorov, a to až pri 5,5 mesačnej dobe lovu!
A prečo sa to mohlo stať? Nuž len preto, lebo tento model rešpektoval akoby „pokoj poľovníckych zbraní“ počas odchovu a vyvádzania malých vlčat rodičovským, čiže alfa párom.
Vieme, že koncom zimy sa svorky rozpadávajú. Vobdobí po vrhu vĺčat zostáva vlčica určitú dobu s nimi v brlohu a celá rodina je vtedy odkázaná na zásobovanie potravou samotným alfa vlkom.
Neskôr po čiastočnom odrastení vlčat loví už aj matka vlčica, lebo len jeden rodič celý vrh dorastajúcich vlčat nedokáže nasýtiť. A ak v tomto období dôjde k strate jedného z rodičov, hrozí, že minimálne časť, alebo celý vrh vĺčat uhynie. A dovolím si tvrdiť, že toto sa v období 1975-1995 stávalo určite menej často než za súčasných podmienok, keď je doba lovu len 2,5 mesačná.
A menej často sa to stávalo hlavne preto, lebo väčšina poľovníkov si nepotrebovala komplikovať život lovom v dobe ochrany, pretože k legálnemu lovu mala k dispozícii 5,5 mesiaca na jeseň a v zime. A navyše v tejto dobe lovu sa ulovil vždy určitý podiel už odrastených tohoročných vĺčat, ktoré v hierarchii svoriek chýbali určite menej než dospelé alfa jedince – tie ktoré dnes zrejme padajú aj na jar a v lete. A aj veľmi cenená trofej, pre mnohých poľovníkov možno cennejšia než lebka, čiže vlčia deka, má v predzimnom a zimnom období nepochybne lepšiu kvalitu ako v jarnom či letnom období.
Dnes sa však slovenská ochrana prírody svojimi výsostne primitívnymi výplodmi postarala o to, že počet poľovníkov ochotných vlka uloviť aj nelegálne narástol do naprostej a mlčiacej väčšiny, pričom je úplne odstavená aj tá časť poľovníckej komunity, ktorá by bola ochotná ísť kvôli nelegálnemu lovu veľkej šelmy do konfliktu.  
Ak podmienky manažmentu našich veľkých šeliem nedosiahnu stav, ked sa budú kvôli nelegálnemu lovu predátorov udávať poľovníci navzájom, tak dovtedy budeme nie že prešľapovať na mieste, ale možno pôjdeme aj naspäť, až tam, kde sú dnes napríklad bratia Česi, Maďari či Rakúšania aj s celou tou svojou „celoročnou ochranou“.
 
Preto navrhujem zmeniť podmienky manažmentu veľkých šeliem naledovne:
Medveď – vrátiť sa k umiernenému regulačnému lovu, tak aby poľovnícke subjekty mohli rátať do budúcnosti s ekonomickým využitím poplatkového lovu, čím dosiahneme ich zainteresovanie na ochrane medveďa. Lov smerovať k dosiahnutiu prirodzenej sociálnej a sexuálnej štruktúry populácie. Povoliť aj jarný lov. Aj nadalej vylúčiť mäsité návnady.
Rys – povoliť úmerný legálny lov v celom areáli plánovaním po veľkých geografických celkoch (podobne ako sa to dnes robí pri vlkovi). Ako dobu lovu navrhujem mesiace oktober až január.
Vlk – povoliť lov na celom území SR, dobu lovu stanoviť na mesiace oktober až január, rozhodne ponechať v platnosti kvóty lovu.
 
A veľmi vehementne sa prihováram aj za zrušenie hodnotenia trofejí veľkých šeliem (lebiek aj koží), pretože to u mnohých trofeje chtivých poľovníkov vedie k tomu, že v prípade možnosti výberu, uprednostňujú lov tých najväčšších jedincov, čo nutne vedie k zhoršovaniu sociálnej štruktúry celej populácie.
U všetkých druhov je treba ponechať v platnosti povinnosť kontroly úlovku či úhynu štátnou ochranou prírody.
 
Ing. Jaroslav ĎURÍK,
lesník, poľovník a bývalý profesionálny pracovník štátnej ochrany prírody
 
 
 
 
 
 
vychází v 7:53 a zapadá v 15:59 vychází v 13:21 a zapadá v 1:10 Nákupní košík 0
 
Zpracování dat...