vychází v 5:46 a zapadá v 20:23
vychází v **:** a zapadá v 14:55
 

Časopis Myslivost

CÉZAR

Ing. Miroslav VALAŠTÍK
Len čo ráno prestal padať sneh, vyjasnilo sa. Vyšlo slnko a celý Turiec vyzeral ako otvorená, nepopísaná kniha. Iba skalné bralá Veľkej Fatry na jednej strane a hlboké hory Žiaru na druhej, ohraničovali nekonečnú beľ. Deň ako stvorený na spoločnú poľovačku na diviaky.
Po nevyhnutných oficialitách a pripomenutí dodržiavania bezpečnosti pri streľbe, boli strelci rozdelení na dve skupiny. Podľa inštruktáže vedúceho poľovačky, mali obsadiť lokalitu "Pod Páľkeja skalou". My, honci, sme stáli opodiaľ a chlácholivými slovami ukľudňovali našich štvornohých pomocníkov. Psi boli netrpezliví. Podchvíľou vetrili a tešili sa na poľovačku rovnako ako my. V ich hrudiach tĺkli nebojácne srdcia slovenských kopovov a početné jazvy na jednom z nich to len potvrdzovali. Volal sa Cézar. Bol hrdinom mnohých poľovačiek predtým a ešte mnohých potom. Najväčšia jazva sa mu ťahala krížom cez prsia až dolu po pravej nohe, ktorú mu doslova "vykostila" presným zásahom medvedica. O drobných škrabancoch od kapitálnych kancov ani nehovorím. Moje dve suky, Ilka a jej dcéra Asta, ktorá bola jeho potomkom, boli s ním výborne zohraté. Trio ich zvonivých hlasov obyčajne zaručovalo poľovnícky úspech. Po zaznení dohovoreného signálu sme sa všetci štyria rozostavili pred nekonečnými bukovými mladinami a vypustili psov. Postupovali sme za nimi, kliesniac si cestu zasneženou bučinou. Prvý sa, ako vždy, ozval Cézar a hneď vzápätí sa k nemu pridali obidve suky. Vždy som bol presvedčený, že viem, na čo moje kopovy hlásia. Teraz som si však nebol istý. Hrubý psí brechot prechádzal občas do tenkého, aby potom znova zaburácal. Rýchlo som sa predieral dopredu. Dejisko zápasu sa však presúvalo hlbšie do rokliny. Už som naďabil na miesto prvého stretnutia so zverou a neveril som vlastným očiam. Psi bojovali s rysom. Podľa pofarbeného snehu som poznal, že im nejaká tá jazva znova pribudne. Mladina bola na kuse prerušená vysokou jedľovou horou, a tam, čakajúc na okolitých honcov, som chvíľu počkal. Na moje veľké prekvapenie brechot silnel a psi tlačili rysa priamo na mňa. Stál som pri mohutnej jedli a s tlčúcim srdcom čakal, čo sa bude diať. Psi doslova revali a potom som ho zbadal. Hnal sa dole úbočím ku mne a občas sa zvrtol, aby rozprášil psov. Zrejme len prítomnosť okolitých strelcov, o ktorých rys určite vedel, ho prinútila k slabšej obrane. Pustil som si ho asi na tridsať metrov a vystrelil som. Rys "zostal v ohni" a okamžite sa na neho vrhli tri psi. Dalo mi trochu námahy, kým som ich pouväzoval. Až potom som si mohol prezrieť vzácny úlovok. Vzdal som mu poslednú poctu a ďakoval rodným slovenským horám, a našim kopovom samozrejme, za krásny poľovnícky zážitok.
     Psi mali len menšie škrabance a asi len kriku honcov a šťastiu, môžu ďakovať, že to nedopadlo horšie. S našimi kopovmi, a s Cézarom obzvlášť, sme prežili ešte veľa neopakovateľných zážitkov. Čím bol však starší, tým bol ostrejší a menej opatrný. Vedeli sme, že jedného dňa, keď ho znova vypustíme po stope kapitálneho kanca, už sa nevráti. Tak sa aj stalo.
     Pri jednej z poľovačiek bol slabo postrieľaný veľký kanec, ktorého durili kopovy. Na nástrele bolo len pár kvapiek farby. Aj tá sa však po niekoľkých metroch stratila. Psi sa však kanca tvrdošijne držali. Sledovali sme ich podľa hlasu niekoľko kilometrov a keď sa začalo zmrákať, tak sme to vzdali. Vrátili sa k autu až neskoro v noci. Čakal som ich už so slabou nádejou, ale vyplatilo sa. Ledva sa vliekli. Posledný išiel Cézar. Celé stehno mal krvavé od hlbokej reznej rany. Do rána však uhynul. Pitvou sa zistilo, že mal odrazenú slezinu. S pietou sme ho pochovali.
     Cézar však od nás neodišiel úplne. Jeho krv koluje v žilách mnohých slovenských kopov a vyzdvihuje ich na piedestály, hodné ich nebojácnych predkov.
     Vďaka Ti ,Cézar!

Fotogalerie

Zpracování dat...