Netvrdím, že niekto nemôže mať úspešný deň aj s blondínou. No ja som vždy dal prednosť čiernej. Pokiaľ teda pod čiernou rozumieme diviaky. Je pravda, že každý diviak nie je vždy čierny, sú aj sivé, dokonca aj strakaté. Neplatí to však v noci, keď sa to aj o každej krave hovorí.
V časoch mojej mladosti síce boli v revíroch diviaky, ale stretnutia s nimi neboli bežné a iba vďaka stopárskemu umeniu a skúsenostiam našich pomocníkov sme na opatovských poľovačkách občas ulovili aj diviaka. Takýto úlovok sa nedal považovať za všedný - tým viac sme si ho cenili.
Až teraz som si uvedomil, že po dlhé roky v Soblahove a za niekoľko rokov, čo som poľoval v Novej Vsi, som neulovil, ba ani nevystrelil na diviaka. Napriek tomu sa jeden silný zážitok - ešte z konca štyridsiatych rokov - viaže práve na diviaka.
Jedno veľmi skoré ráno som za svitu mesiaca v splne kráčal po našej soblahovskej štreke. Vľavo od brehu bola stará, vysoká buková hora. V nej som začul, ako praskla dosť silná haluz. Zastal som, pomaly zdvihol k očiam ďalekohľad a zaostril. A prestal som dýchať!
Na ožiarenej čistine stála asi na tridsať krokov obrovská čierna ozruta. Nebol to jeleň. To som zistil hneď. Ale kde by sa tu vzala čierna krava? Bože dobrý, veď to je diviak, akého som v živote ešte nevidel! Čo až tak veľa neznamenalo, lebo to bol vôbec prvý veľký diviak, s ktorým som sa stretol. Ticho dvíham k plecu pušku, odistím ju a potiahnem napináčik. Už pozerám cez krížik ďalekohľadu na puške. Má oveľa menšiu svetelnosť, takže ho vidím ako obrovskú čiernu machuľu, len nejako zmenila proporcie. Skontrolujem to ďalekohľadom. Je to diviak, ale už mi stojí zadkom a zrejme ide hore. Nevadí, aj tak vystrelím, hoci aj dozadu na kríže. Namierim, ale zas vidím niečo čierne, čo sa mi nezdá. Ďalekohľadom zistím, že čierne to je, ale už to nie je diviak, ale kríček. Zmizol ako gáfor, bez jedného puknutia vetvičky. Predpokladal som, že môže ísť len do húštin Higelky alebo Korytiny, tak som sa ho pokúsil predstúpiť. Aj som niečo počul šuchrať v hustom, ale to mohol i nemusel byť on.
Po svetle som sa išiel pozrieť tam, kde som ho videl. Našiel som tam iba jeho vizitku - niekoľko kusov hrubého trusu. Vtedy som si myslel, že podľa hrúbky by sa dalo usudzovať na mimoriadne veľký kus, čo by zároveň potvrdzovalo, že si nevymýšľam. Tak som pár kúskov zabalil do papiera, doma strčil do úzkej podlhovastej škatule a pri prvej príležitosti ju zaniesol Jánošovi Masaríkovi do Novej Vsi. Spolu s otcom, ktorý to až teraz videl, sa dobre nasmiali a celé uzavreli s tým, že uloviť som mal diviaka a neukazovať z neho iba jeho trus. O mimoriadnej hrúbke konečníka diviaka nepadlo ani slovo.
Ale malo to dohru a potom sa aspoň otec už nesmial. Asi o mesiac na brieždení práve v tých končinách prišiel rovnaký diviak otcovi. Išiel v hustej tyčkovine. Nebolo ešte dosť svetla na hľadanie medzierky cieľnika, a tak ho otec strelil na krk. Diviak odskočil. Pri kontrole nástrelu našiel na prst hrubý stromček uprostred prestrelený.
Medzi poľovníkmi sa nič neutají a všetko sa roznesie, takže po nejakom čase sme sa dozvedeli, že jeden poľovník z Mníchovej Lehoty ulovil veľkého diviaka, ktorý mal na krku čerstvú ranu. Tutlal to, lebo sa bál, že pravý strelec sa prihlási. Dosť dlho to trvalo, ale napokon nám doniesol aspoň kly ukázať. Doniesol však iba jeden - spodný. Meral 25 centimetrov! O takom čude nik ešte ani nepočul.
Zlatý vek poľovačiek na diviaky nastal, keď som vďaka priateľovi Jozefovi - riaditeľovi západoslovenských štátnych lesov - dostal každý rok plán poľovačiek v jednotlivých lesných závodoch. Stačilo, ak som pár dní vopred ohlásil, že prídem, a cesta bola voľná. Teraz som si bohato vynahradil manko v zimných poľovačkách na diviaky - tento typ lovu som považoval za najkrajší a najštýlovejší. Veď hnaný diviak, čierny ako uhoľ, na bielom žiariacom snehu, srieňom a inovaťou vyparádených konároch húštiny, je jeden z najúchvatnejších pohľadov, ktorému sa len máločo vyrovná.
...veľa sme chodili do Čičova na nočné postriežky na posedoch. Príjemnú vinohradnícku chatku priateľa Nándyho, vyšperkovanú poľovníckymi trofejami a fotografiami, sme považovali za náš poľovnícky kaštielik, v ktorom sme strávili veľa krásnych a nezabudnuteľných chvíľ v priateľskom kruhu. Úlovok sme slávili vynikajúcim Andrejovým pokrmom z poľovníckeho práva („Jägerrecht“) a Nándyho vínom. Skoro každú noc sme mali do činenia s diviakmi. Nebolo umenie uloviť na siláži aj dvoch - kým došli privolaní domáci, už ležal aj druhý. Potom sme sa už len pozerali a vyčkávali dobrého diviaka. Mne sa takého vyčkať nikdy nepodarilo ani tam, ani inde. Ale sv. Hubert to vynahradil mojej rodine. Martinovi sa zatiaľ raz a Andrejovi až dvakrát podarilo uloviť medailového diviaka.
Čaro nočných postriežok tvorí jedinečná, neopísateľná nálada, atmosféra mesačnej noci vo všetkých odtieňoch. A zvuky! Nielen tie typické, ktoré sa šíria nočným tichom a svedčia, že život stále pulzuje, ale hlavne zvuky, ktoré robí črieda diviakov alebo aj osamotený kus, ktorý sa necíti v ohrození. V pomalom približovaní a vzrušenom očakávaní spočíva napätie a vzrušenie. Keď sa diviak objaví, uloviť ho nie je problém. Je to skôr rutina, ktorá časom zovšednie. Posedenie po úspešnom love nám však nikdy nezovšednelo. Tam sa vždy našlo niečo nové, len priateľstvo zostalo to staré.
V roku 1949 som ulovil svojho druhého diviaka. A hneď som mohol dostať aj dobrú príučku za svoju frajerinu. V prvom pohone bolo v Opatovej zistených viac kusov diviačej zveri v malej, ale veľmi hustej mladej smrečine. Padlo dosť rán. Mne vybehlo jedno diviača, ktoré som bez problémov ulovil. Potom počujem ako z pohonu kričí Vlna: „Poďte sem niekto dostreliť diviaka!“
Za toho niekoho som sa samozrejme pasoval ja. Bol čerstvo napadaný sneh. Aby som vôbec mohol prejsť, musel som ísť po kolenách a rukami rozhŕňať zasnežené konáre. Uvedomoval som si, že sa mi do hlavne nesmie dostať sneh, lebo pri výstrele by to mohlo aj zle dopadnúť - pre pušku určite. Tak som to rozriešil tak, že som na hlaveň natiahol kožený chránič - veď až dôjde na streľbu, tak ho dám dole. Že som videl dopredu sotva na dva kroky, to mi vtedy nedošlo.
Zastavilo ma až zafučanie a krátke zachrochtanie a niečo čierne sa pohlo predo mnou na dosah ruky. To čierne bol rypák asi trojročného diviaka streleného na kríže tak, že až na hlavu sa už nedokázal pohnúť. Bez mierenia som ho dostrelil. Chvalabohu, chránič som nezabudol dať dole, mal som dosť času. No nemusel som mať.
Iba raz sa nám stala v Opatovej mimoriadna udalosť s diviakom. Neviem, kedy to bolo, ale už som bol lekárom v nemocnici. Nemám to zaznamenané, ale dobre si to pamätám. Padli nejaké rany a potom som počul hlasný, neartikulovaný výkrik až zhora za hrebeňom. Bolo to dosť ďaleko, lebo ja som bol dole v doline. Ponáhľal som sa na miesto činu.
„Diviak ti skoro zožral šéfa,“ povedal mi náš gynekológ. Strieľal na diviaka, ale neodpustil si kanadský žartík a Dinovi povedal, že strieľal na diviača. Ten veru neváhal a pustil sa po farbe za ním. Z diviačaťa sa však vykľul asi stodvadsaťkilový diviak, ktorý Dina rypákom nabral a prehodil ho na chrbát. Nedivím sa, že zajačal, takže som ho počul až dole. Vlnu, ktorý tiež pribehol, chytil diviak za nohu. Zvalil ho na zem a dobrú chvíľu ním myksľoval. Vlna ako profesionál už nereval, ale tým viac kopal voľnou nohou diviaka do rypáka. Vďaka výdatnej pomoci psa Pica, ktorý na diviaka dorážal zozadu, ho diviak pustil. Napokon ho dostrelili. Už aj s takýmto koncom by to bola zaujímavá príhoda. Pri obhliadke úlovku sme však zistili, že Dino i Vlna mali šťastie, lebo diviak mal asi dvojtýždňovú zhnisanú ranu v zlomenej dolnej čeľusti. Mohlo to teda aj horšie dopadnúť.
Ďalšieho diviaka som ulovil vo februári roku 1953. V sobotu večer sme boli všetci korporatívne na poľovníckom plese. To však nevadilo, aby sme už o ôsmej neboli v Opatovej. Bol sneh a dalo sa dobre stopovať. Ako prvý pohon sa brala smrečina. Rudo, teraz náš hlavný honec, ma postavil na dobré miesto s dobrým výstrelom. Za chvíľu sa vrátil, že strelci už stoja na svojich miestach, ale črieda diviakov v smrečine už nie je, ešte pred pohonom vyšla von. Vo vnútri sú však ešte dva ďalšie diviaky, o ktorých sa skôr nevedelo. Pôjde ich po stope pohnať.
Začal sa pohon. Psi len párkrát zaštekali, len honci pokrikovali na seba. Za chvíľu padla rana. Tak je koniec, myslím si, ale veru že nebol. Až teraz nastal v húštine cirkus. Psi vydávali často na mieste a z kriku honcov som vyrozumel, že naháňajú postreleného diviaka. Psi však už veľmi nechceli pracovať. Vo vysokom snehu v húštine sa na krátkych nohách zrejme cítili ľahko zraniteľní. A vôbec - už toho museli mať dosť. Jeden pes krvácal z minulotýždňovej rany, ktorú mu uštedril diviak, a pofarbil stopy rozdupané honcami, takže sa v nich nikto nevyznal.
Za takejto situácie, keď každý niečo kričal, nadával a posmeľoval štekajúcich psov, počujem, že niečo na mňa beží. Myslel som, že je to zase pes, ktorý mi už dvakrát pribehol, ale nepočujem jeho dychčanie, tak rýchlo namierim tam, kde sa mi mal ukázať predpokladaný diviak. Pár krokov pred krajom ešte trocha postál. Potom sa rozhodol a vyrazil von. Rana na komoru ho na mieste položila...
Strelec, dvaja honci a pes zostali ešte na dohľadávanie. Ja som sa išiel pozrieť za tou čriedou. Vbehla do Vlčieho a zdvihla aj tam zaľahnutého diviaka - potom ušla cez Javorník až niekde k „handrbulcom“. Pri Kríži boli tiež dva diviaky, ale už sme to nehnali, lebo psi už nevládali a ani dohľadávacia čata sa ešte nevrátila. Dosť dlho sme čakali, kým prišli. Postrelený diviak navyše prekotil Ruda, natrhol mu koleno a potom zmizol. Nechali ho, že ho dohľadajú ráno. Tak sa aj stalo. Bol to dvojročný diviak strelený krížom cez stehno do brucha. Nedivím sa, že bol zlostný...
Stého diviaka som ulovil v roku 2002 v Neninciach. Ale to už by boli iné histórie...
Egon GOČÁR
Ilustrační snímky archiv autora