Časopis Myslivost

PRÍSNA VLČIA HIERARCHIA

Jozef FERENEC
PRÍSNA VLČIA HIERARCHIA
Vlk dravý (Canis lupus L.) je pôvodný druh Karpatskej fauny. Všade v slovenských lesoch, horských oblastiach a pohoriach kedysi býval doma. V 18. storočí, koncom 70-tich rokov tu zastrelili posledného vlka. Až po prvej svetovej vojne prišli opäť z Poľska a bývalého Sovietskeho zväzu. Po druhej svetovej vojne sa začali jeho stavy zvyšovať. V súčasnosti žije na Slovensku asi tisíc vlkov.
Máloktorá európska šelma si vyslúžila medzi ľudmi takú zlú povesť ako vlk. Podľa rozprávok, legiend a mýtov je pre človeka nebezpečný. U mnohých existuje ešte stále zakorenená predstava, že hladný zaútočí aj na ľudí. Útok vlkov na človeka, pokiaľ nemajú besnotu, sú neobyčajne vzácne. Niet dôvodu, aby ho prenasledoval v divočine, kde sa živí len prirodzenou korisťou. Človeka sa bojí a uteká pred ním. Treba však pripomenúť, že niekedy v antických dobách, mal vlk aj dobrú povesť. Túto správu zo 6. storočia n.l. nám zanechal byzantský historik Prokopius Cézarejský. Starí Slovania vštepili vlkovi žičlivé a sympatické ľudské črty. Potom ich vraj chránil pred démonmi, v lese požieral zlé víly a čertov, ktorí sa správali nepriateľsky voči ľudom. Preto bol všeobecne uctievaným zvieraťom.

Vlk je naša najmohutnejšia psovitá šelma, ktorá sa veľmi podobá farbou i stavbou psovi - nemeckému ovčiakovi. Odlišuje sa od neho niektorými znakmi. Má šikmo položené oči, širšiu a guľatejšiu hlavu, menšie uši, podstatne silnejší chrup - hlavne trháky. Celkove je štíhlejší a vyšší. Chvost drží zvisle, nie hore ako pes. V 80-tich rokoch som sa iba náhodou, aj to len na niektorých miestach, stretal s jeho stopou. Bolo to hlavne v revíroch Nízkych a Vysokých Tatier, vo Veľkej a Malej Fatre. Častejšie sa mi to stávalo v Nízkych Beskydách. Tam na východno Slovensku som vlka aj prvý krát videl. Začiatkom 90-tich rokov a hlavne po lepších skúsenostiach som sa s ním alebo svorkou už stretal nie často, ale viackrát. Najväčšiu svorku som videl deväťčlennú. Boli to stretnutia viacmenej náhodné na pochôdzkach a aj v takých revíroch, kde som pretým nevidel ani stopu. Počas môjho pozorovania a fotografovania môžem povedať, že vlkov celkove na Slovensku pribudlo.

U vlkov platí prísna hierarchia. Svorku vedie najsilnejší vlk so svojou družkou. Táto si ho opantá na celý život. Len oni privádzajú na svet mláďatá. Podľa odborníkov je to zásluha fyziologického fenoménu. V momente vzplanutia začne vyvolená a v svorke dominantná vlčica vydávať silné pachové signály, ktoré blokujú aromatické látky všetkých ostatných vlčíc. Zamilovaný vlku ich jednoducho necíti. Vodcovi sa ostatní členovia svorky podriaďujú a musia prejavovať určitú úctu. Vodcovstvo si musí vlk vybojovať a keď ho získa, musí neustále odrážať pokusy iných vlkov, ktorí chcú toto privilegované postavenie získať pre seba. Túto scenériu sa mi podarilo zachytit na snímkach, ktoré predkladám v cykle "Vodca môže byť len jeden I, II, III a IV". Stačí len nepatrný prejav slabosti a už sa pokusy o vodcovstvo stupňujú. Začínajú zúrivé súboje, kde sa vlci napádajú kúsaním. Dĺžka ruvačky závidí na sile súperov. Väčšinou po krátkej dobe zaujme slabší vlk postoj, ktorému zoopsychológovia hovoria výraz pokory. Na snímkach je vidieť potrestanie vodcom, ochromenie čelustí vodcu, ktoré vyvolal slabší súper pokorou. Pri pokore vlk položí uši dozadu, chvost stiahne medzi nohy a poklesne v kolenách. Vodca svoju nadriadenosť zvýrazňuje naježením srsti a vztýčenými ušami. Ochromenie čelustí je to akási neznáma sila, ktorá mu bráni otvoriť tlamu a zlikvidovať súpera prekusnutím krčnej tepny alebo zlomením väzov. Celý sa pritom chveje a je pripravený k útoku. Na III. snímke je vidieť pokoru všetkých podriadených a typické prejavenie úcty pozdravom, ktorý spočíva dotknutím sa nosom spodnej čeluste vodcu. A napokon posledná snímka nám ukazuje slovník nemej tváre. Vodca vyráža vpred, chvosť drží zvisle, už je pokojný. Druhý vlk hovorí chvostom, ešte tuším nebezpečenstvo, som ostražitý. Tretí má chvost stále medzi nohami, čiže podriaďujem sa ti. Štvrtý zvýrazňuje úplnú pokoru, kedy si vlk ľahne na chrbát a odkrýva mäkké časti krku a brucha.

Každá svorka má vlastné územie, ktoré si vymedzuje pachovými značkami alebo signalizuje vytím. Pre cudzieho vlka je vytie dostatočným upozornením, aby sa vzdialil, zmenil smer a tým sa vyhnul obsadenému územiu. Hlas svojich blízkych vedia rozpoznať na kilometre ďaleko, každý má totišto odlišný hlas, iný tón i výšky.

Zo strany vlka dochádza niekedy aj ku škodám, najmä v tých revíroch, kde sa doposiaľ nevyskytoval a zver nie je na jeho prítomnosť zvyknutá, tiež na hospodárskych zvieratách, keď sú nedostatečne zabezpečené. Vlk je predátor a typický mäsožravec, ktorý sa nemôže pásť na lúke. Za súmraku svorka vychádza na lov, ktorý probieha organizovane, časť vlkov durí zver prenasledovaním, kým ju nevysilia, ostatné ju predbiehajú a potom napadnú spredu. V našich lesoch prispieva k prirodzenej selekcii divo žijúcej raticovej, hlavne jelenej zveri. Snaží sa uloviť menej zdatnú, chorú, poranenú alebo neskúsené mladé jedince. Svorka väčšinou dobre postrehne, či je v prenasledovanej čriede slabší kus a snaží sa ho taktickým manévrovaním od čriedy oddeliť. Keď sa to nedarí, často sa prenasledovania vzdáva, svojou energiou šetrí. Vlk vydrží bez potravy aj dva týždne. Preto môže loviť a duriť veľký počet zvierat, kým napokon nájde také, ktoré je schopný usmrtiť. Je veľmi nesprávne, ak sa v literatúre uvádza ako zabiják. Myslím si, že skôr vykonáva významnú asanačnú a selektívnu službu. Videl som ako vlk vbehol medzi diviačatá a jedno si odniesol, ale aj to, že lovil hraboše a myši ako líška.

Ľudia v súčasnosti i v západnej Európe sa viac začali zaujímať o svoje životné prostredie a uvedomili si, že do prírody patrí aj vlk, ktorého považovali kedysi za neželané zviera. Pri zlepšených podmienkach dnes znovu naberá svoju silu a schopnosti svojich predkov v celej Európe. Výskum jeho života ešte nie je uzavretý a stojí za to, aby sa v ňom pokračovalo.



Zpracování dat...