Časopis Myslivost

Plánované veľkoplošné poľovnícke obhospodarovanie veľkých šeliem

Ing. Jaroslav ĎURÍK
Plánované veľkoplošné poľovnícke obhospodarovanie veľkých šeliem

Plánované veľkoplošné poľovnícke obhospodarovanie veľkých šeliem
ako základný predpoklad ich prežitia a budúcej prosperity

Ing. Jaroslav ĎURÍK

Prečo poľovnícke obhospodarovanie vôbec

Predovšetkým preto, lebo všetky u nás sa vyskytujúce šelmy patria v zmysle zákona č. 23/1962 Zb. o poľovníctve v znení zákona č. 99/93 Z.z. medzi poľovnú zver. Toto je však len právne zdôvodnenie. Oveľa dôležitejším je však zdôvodnenie ekologické, pretože toto už musí zohľadňovať nielen ekonomické ale aj iné celospoločensky dôležité kritériá. Z týchto kritérií je najdôležitejším fakt, že efekty populačnej dynamiky veľkých šeliem sú v značnom protiklade s prostredím, ktoré je možné charakterizovať ako značne antropizované.


Snímek Michal Hrnčíř

Aby bola populácia ľubovoľného živočíšneho druhu životaschopná, musí produkovať určitý počet jedincov, ktorí sa automaticky stávajú v jej súčasnom areáli nadbytočnými. Nadbytočný jedinec má na výber obvykle len dve alternatívy - bojovať o životný priestor vnútri areálu, alebo areál opustiť - čím vlastne dochádza k tomu, čo sa nazýva dýchaním areálu (v tomto prípade teda jeho rozširovaniu).

V tomto bode musíme však postaviť otázku inak. Je vôbec žiadúce, aby medveď, vlk a rys ďalej svoj areál rozširovali?

Napriek tomu, že sa pokladám viac za aplikujúceho zooekológa ako poľovníka, obávam sa, že tendencia rozširovania súčasného slovenského areálu obstojí ako tak ešte pri rysovi, kým proti rozširovaniu areálu medveďa a vlka západným a čiastočne aj južným smerom hovorí viacero argumentov, pričom tie poľovnícke by boli zrejme najviac zamerané len proti vlkovi, u ktorého je veľmi problematické hlavne jeho drastické pôsobenie na raticovú zver.

Najostrejšie protesty by bolo možné preto s určitosťou predpokladať hlavne zo strany poľnohospodárov, včelárov ako aj ostatného obyvateľstva neadaptovaného na súžitie s týmito šelmami. Ak by chcel niekto z ochranárov spochybniť toto moje tvrdenie, musel by nám predovšetkým vysvetliť, prečo vo väčšine krajín EÚ tieto šelmy chýbajú, hoci bolo dosť času ich tam reintrodukovať (zvlášť keď nemôže byť žiadnym problémom lacno získať potrebný reintrodukčný materiál medveďa, vlka alebo rysa z krajín, kde sú ich stavy ešte uspokojujúce? Aká by asi bola reakcia susedných štátov (Maďarsko, Rakúsko, Česko) keby sme v blízkosti ich hraníc s cieľom rozšírenia areálu veľkých šeliem smerom do západnej Európy začali tieto šelmy úmyselne vypúšťať?! Obávam sa, že neoficiálna reakcia obyvateľstva týchto krajín by potichu vyústila do spontánnej likvidácie vypustených jedincov (tak ako sa to už neraz stalo s prirodzene migrujúcimi jedincami), pričom by asi nechýbali ani oficiálne protesty (ako v prípade našich jadrových elektrární). Jednoznačne nediskutovateľným dôvodom poľovníckeho obhospodarovania veľkých šeliem na Slovensku je teda prirodzená nadreprodukcia ich kmeňových stavov a teda potreba ich umelej regulácie, pretože rozširovanie ich areálu je do značnej miery nielen ekologicky nemožné, ale aj vyslovene nežiadúce. Z tohto pohľadu môžeme oprávnene konštatovať, že poľovnícke obhospodarovanie veľkých šeliem je vlastne istým spôsobom v ich záujme, pretože ich populácie chráni preventívne pred vznikom kumulovaného množstva konfliktných situácií s následným kampaňovitým likvidačným riešením zo strany človeka (podľa historických skúseností). Realizovanie myšlienky o ponechaní prírodných spoločenstiev na samovoľný vývoj, prezentovanej zo strany niektorých - dovolím si tvrdiť extrémne ladených ochranárov - muselo by zákonite totiž skončiť tak, že v prípade Slovenska by na konci tohto snaženia nemohol byť už štát pre 5 a pol milióna ale skôr pre 5 a pol tisíca obyvateľov.

V závere tejto kapitoly však musím podotknúť, že doterajší systém manažmentu našich veľkých šeliem nemôžem ani v jednom prípade považovať za optimálny, čo sa budem snažiť v daľších častiach môjho príspevku ozrejmiť podľa jednotlivých druhov.

MEDVEĎ

Je jediným druhom veľkej šelmy, ktorej manažment nesie súčasne znaky kvantitatívneho aj kvalitatívneho plánovania v priestore aj čase, ak sa tak dajú vôbec nazvať podmienky, ktorými sa MŽP snaží regulačný lov medveďa skôr komplikovať ako umožniť. Za evidentne najproblematickejšie momenty tohto tzv. plánovania regulačného lovu (v zmysle zákona č. 287/94 Z.z. o ochrane prírody a krajiny - usmrcovania chráneného živočícha) medveďa považujem:

1. neúmerné zbyrokratizovanie celého povoľovacieho procesu, vrátane povoľovania vývozu trofejí.

2. udeľovanie výnimiek podľa jednotlivých poľovných revírov, ktoré v mnohých prípadoch nedisponujú dostatočnou výmerou lesnej poľovnej plochy.

3. väzba odlovu škodníka na lokalitu a obdobie, ktoré sú z hľadiska jeho odlovu nevhodné, pretože v nariadenej dobe regulačného lovu sa obvykle zdržiava mimo priestoru v ktorom škody spôsobuje.

4. väzba odlovu na konkrétnu lokalitu, čo je z hľadiska veľkosti teritória medveďa veľmi diskutabilné - ak predsa máme záväznú kvalitu, potom by malo byť jedno, kde v rámci poľovného revíru odlov realizujeme.

Pretože reakciou na tieto prekážky zo strany MŽP je určite aj nelegálny lov (hlavne v menších polosúkromných revíroch s úzko uzatvoreným okruhom poľovníkov) doporučujem:

a) vytvoriť pre plánovanie chovu medveďa v rámci jeleních chovateľských oblastí alebo veľkoplošných chránených území podoblasti o min. výmere 8 - 10 tis. ha lesnej pôdy, podľa ktorých by sa chov a lov medveďa plánoval a to predovšetkým pri dodržaní zásady ekonomického podielnictva užívateľov poľovných revírov do podoblasti združených. Týmto sa stane medveď pre všetkých z nich ekonomicky zaujímavý, čo je jedným z rozhodujúcich stimulov pre ochranu medveďa v ich revíroch. Užívatelia podoblasti musia pociťovať istotu, že pri dostatočnej populačnej hustote budú mať možnosť každoročného speňaženia aspoň jedného poplatkového lovu medveďa. To je to najpraktickejšie čo môžeme pre ochranu medveďa a jeho poľovnícky manažment urobiť.

b) maximálne zjednodušiť a objektivizovať povoľovací proces (odlovu aj vývozu trofejí) pričom za nedodržanie podmienok výnimky v prípade zahraničného hosťovského lovu (so sprievodcom) netrestať nepovolením vývozu trofeje nevinného, tj. hosťa, ktorý predsa strieľal na základe povolenia sprievodcu (akú reputáciu asi získava v tomto prípade náš štát?!).

Opačná prax totiž v konečnom aspekte vyvoláva stav, ktorého svedkami sme v súčasnosti - evidentný pokles stavov medveďa vplyvom nie poľovníckeho ale pytliackeho keho, čiže, nekontrolovaného exploatovania populácie.

VLK A RYS

Kým rys sa do roku 1975 vyskytoval prakticky na celom zalesnenom území východného a stredného Slovenska, výskyt vlka bol dovtedy obmedzený od II. svetovej vojny len na územie severovýchodnej časti bývalého východoslovenského kraja. Podľa triezvych odhadov žilo vtedy na tomto území cca 50 - 60 jedincov. Na strednom Slovensku bola v tom čase priam extrémne premnožená jelenia zver, keď niektoré okresy vykazovali až 350 %-né premnoženie. Zároveň v tom čase kulminovala osvetovo-výchovná ofenzíva ochranárskych, lesníckych ale aj poľovníckych zložiek, zameraná na objektivizáciu postavenia veľkých šeliem v našej prírode. Snaha o zavedenie čiastočnej ochrany vlka a rysa vyhláškou MPVž č. 172/1975 Zb. bola preto u väčšiny poľovníkov prijatá bez väčších rozpakov, v lesníckej časti poľovníckeho spektra bola dokonca akceptovaná s porozumením, pretože škody, ktoré jelenia zver spôsobovala na lese začínali riadne zaťažovať nielen ekonomiku lesného hospodárstva, ale aj trpezlivosť lesníkov.

Nechcem tvrdiť, že dobu čiastočnej ochrany vlka a rysa striktne dodržiavali všetci poľovníci a počet tých, ktorí ju dodržiavali zrejme postupne klesal s poznaním na ľudský pohľad drastického vplyvu vlka na raticovú zver. Stačilo to však úplne k tomu, aby vlk v priebehu cca 10 rokov obsadil všetky menej antropizované horské oblasti východného a stredného Slovenska, pričom je úplne evidentný jeho rozptyl na západné a stredné Slovensko, do Maďarska a na severnú Moravu. A tu niekde sa naše orgány ochrany životného prostredia dopustili veľmi závažnej taktickej chyby. Namiesto docenenia a ďaľšieho postupného rozvíjania kladného vzťahu väčšiny poľovníkov k rešpektovaniu čiastočnej ochrany vlka a rysa začali totiž formou viacmenej skrytej právnickej kľučky zákona č. 287/1994 Z.z. o ochrane prírody a krajiny tvrdošijne presadzovať ich celoročnú ochranu, zatiaľ čo MPSR ako hlavný orgán št. správy na úseku poľovníctva celkom odôvodnene tvrdil, že citovaná vyhláška MPVž nebola ničím zrušená a logicky teda platí. Tomuto stanovisku MPSR nahrávali aj ojedinelé kauzy trestného stíhania niektorých lovcov vlka a rysa a to až doriešením na Najvyššom súde SR, ktorý však odlov týchto šeliem posúdil ako právne čistý. Tento právny chaos mal však iné a pre vlka (čiastočne aj pre rysa) dovolím si tvrdiť úplne fatálne následky. Jeho dôsledkom je totiž (právne definujúc) občianska neposlušnosť značnej časti poľovníkov, prejavujúca sa vlastne v tom, že dnes vlk a čiastočne aj rys na celom Slovensku loví celoročne (samozrejme nelegálne), navyše bez akéhokoľvek úradného štatistického prehľadu a vedecko-veterinárneho dohľadu. Pre mnohých poľovníkov (ktorí príchod vlka chápali ako zatraktívnenie horských revírov) sa totiž vlk uplatňovaním zákona č. 287/1994 Z.z. zmenil z aktraktívnej trofejovej zveri vlastne na konkurenta, čo nie je až také nepochopiteľné, pretože ťažko nájdete praktika, ktorý by bez výhrad súhlasil s tvrdením, že vlk je u nás ohrozeným druhom.

Je ťažké uveriť, že by ľudia pracujúci v tejto oblasti ochrany životného prostredia nevnímali aká je skutočnosť?!

Podľa mojich súkromných prieskumov v rámci kuloárnych diskusií každoročne sa od roku 1995 len na severnom Slovensku loví cca 15 - 25 vlkov (!), pričom naša ochrana prírody zrejme vehementne tvrdí, že vlk je u nás celoročne (resp. od roku 1999 čiastočne) chránený, čím samozrejme klame nielen sama seba ale aj spoločnosť ako aj svojich zahraničných partnerov. Na tomto mieste musím preto postaviť impertinentnú otázku - toto sme chceli?

Je zrejmé, že právnu zodpovednosť nesú zákonom samotní strelci, kto všetko však nesie za túto takmer genocídu morálnu zodpovednosť?! Nie sú to náhodou aj naše orgány ochrany životného prostredia, ktoré vydávajú právne normy, evidentne predbiehajúce svoju dobu, evokujúc tým spomínanú občiansku neposlušnosť, ktorá zároveň hlboko eroduje samotné základy dovtedy solídnej poľovníckej disciplíny a morálky.

Najhoršie na súčasnom stave je skutočnosť, že mnohí ľudia spoznali a skúsili, že porušiť právny predpis nie je až také ťažké a nebezpečné a preto návrat aspoň do východzieho stavu bude o to ťažší a to hlavne u vlka, kde prevláda presvedčenie (a priznajme, že nie celkom neoprávnené), že puškou ho nie je možné vyničiť.

Ak už nie sme schopní alebo ochotní vrátiť sa do podmienok vyhlášky MPVž č. 172/75 Zb., východisko z tohto stavu vidím jednoznačne len v kompromise, ktorým by bol veľkoplošne, časove a početne limitovaný tj. plánovaný lov, tak ako to predpokladala aj Smernica MPSR č. 244/1998 - 7000 z 1.8.1998. Tento systém je najvhodnejší predovšetkým preto, lebo pozitívne využíva tie aspekty psychiky poľovníka, ktoré pre neho ako jednoznačne najvýhodnejšiu alternatívu určujú nie zatajenie ale naopak priznanie úlovku.

Ako je možné vidieť hlavný podiel viny na súčasnom nelichotivom stave vlka aj rysa pripisujem teda netaktickému postupu ochrany prírody.

V stave v akom sa v roku 1994 nachádzala slovenská populácia vlka aj rysa (ich výskyt všade tam, kde je žiadúci, značné škody vlkom na hospodárskych zvieratách a pod.) bolo by totiž úplne postačovalo (k dobe čiastočnej ochrany a neustávajúcej osvetovej práci) pridať už len limit početnosti lovu, pričom funkciu oblastných koordinačných centier mohli plniť spokojne pracoviská ochrany prírody (Správy NP, CHKO) tak, ako to je napr. pri regulačnom love medveďa.

Veľmi sa obávam, že ani súčasná doba ochrany vlka podľa vyhlášky MŽP SR č. 93/1999 Z.z. nebude zo strany väčšiny poľovníckej verejnosti plne akceptovaná, prinajlepšom bude dobrá na to, aby sa popriznávali úlovky vlka získané do 31.10. daného roku. Najviac poľovníkov sa totiž v revíroch nachádza počas zhruba 30 dní trvajúcej jelenej ruje, čo zvyšuje pravdepodobnosť stretnutia s vlkom, jeho nelegálneho ulovenia a samozrejme aspoň dočasného zatajenia úlovku.

V mene všetkých poľovníkov, ktorým záleží na udržaní primeraných stavov veľkých šeliem ako aj súčasne na udržaní poľovníckej disciplíny, dovoľujem si vyzvať MŽP SR, aby pristúpilo na veľkoplošné plánovanie nielen u vlka ale aj u rysa, hoci pozícia rysa je u poľovníkov oveľa priaznivejšia. Napriek tomu aj u tohto druhu považujem mierny riadený odlov za menšie zlo ako celoročnú pasívnu ochranu, čo sa pokúsim v ďaľšom patrične vysvetliť.

Rysa, na rozdiel od medveďa a vlka totiž väčšina poľovníkov považuje skutočne za vzácnu zver a tak sa k nemu aj správajú. Nejeden z tých, ktorí mali to šťastie rysa uloviť zaraďujú rysa medzi tie druhy zveri, na ktoré by sa malo vzťahovať nepísané (zamyslime sa nad tým prečo by malo zostať len nepísaným) pravidlo, že poľovník by takýto druh zveri mal uloviť len raz v živote. Nejeden poľovník dokonca rysa pardónoval pričom si neobyčajne cení, že mal možnosť rysa vôbec vidieť. Nejeden však zároveň túži po tom, aby rysa ulovil a bohužiaľ nejeden z tých je ochotný urobiť to aj protizákonne. Zamyslime sa preto aj nad tým, či nebude vhodnejšie poskytnúť túto možnosť legálne, v rámci únosne stanoveného plánu lovu. Stavy rysa tým vôbec neohrozíme (tie ďaleko viac ohrozuje potravná konkurencia vlka, znížené stavy jelenej a srnčej zveri a hlavne pasívna celoročná ochrana, ktorá demotivuje ochranárske cítenie poľovníkov) naopak zainteresujeme tým veľký okruh poľovníkov na aktívnom vnímaní vývoja populácie rysa na našom území.

Pri plánovaní lovu vlka v rámci veľkých geografických celkov (veľkoplošných chránených území alebo jeleních chovateľských oblastí) by mal byť rozhodujúcim ukazovateľom počet zimných svoriek a ich zloženie, pričom výška plánu lovu by nemala presiahnuť zhruba 30 % celkovej početnosti vlka v danej chovateľskej resp. geografickej oblasti.

Populačná dynamika rysa nevykazuje na rozdiel od vlka také progresívne trendy a preto by som sa prihováral skôr za pomerné vyjadrenie únosnosti odlovu, ktorý podľa mojich skúseností predstavuje zhruba jeden ulovený rys na cca 30 tis. ha lesnej poľovnej plochy.

Ako z môjho príspevku vyplýva najhorší vplyv na populácie našich veľkých šeliem majú právne normy, ktorých dopad nie je zo strany autorov dostatočne kvalitne prognózovaný. Preto je osobitne dôležité, aby návrhy týchto noriem boli v dostatočnom predstihu pripomienkované čo najširším kolégiom poľovníckych a ochranárskych praktikov. Pri úzkom okruhu o pripomienkujúcich totiž nie je možné apriopri vylúčiť ani úmyselnú chybu - tak totiž teraz pre zainteresovaných vyznieva "medvedia služba", ktorú vlkovi a rysovi "poskytli" naše orgány ochrany prírody bezhlavým presadzovaním celoročnej ochrany. Som presvedčený, že široká diskusia k pripravovaným právnym normám tohto charakteru dokáže takýmto, doslova osudovým omylom predchádzať. Musíme si totiž uvedomiť, že pokiaľ je poľovná zver predmetom záujmu poľovníkov aj ochrany prírody, aj zásady jej obhospodarovania musia byť výsledkom konsenzu oboch zainteresovaných strán.

Niektorým ochranárom sa teraz môže zdať, že sa im snažím diktovať, vydierajúc ich pritom možnou nelegálnou činnosťou poľovníkov. Týchto však musím upozorniť, že aj tie najlepšie zákony sú nanič ak nenájdu pochopenie u tých, ktorí by ich mali dodržiavať. Taký je jednoducho život. Ako to pomôže veľkým šelmám, keď bude známy právny vinník ich prípadného vyhynutia na našom území?! Popritom do roku 1995 neboli obavy z poklesu stavov medveďa a vlka vôbec aktuálne a pokles stavov rysa bol pripisovaný iným príčinám než poľovníckej exploatácii. Bohužiaľ občas sa mi zdá, že niektorým pracovníkom rezortu životného prostredia nejde ani tak o samotný predmet ochrany ako skôr o presadenie sa vlastného ega. V týchto prípadoch je však akákoľvek rozumná dohoda vylúčená, na čo doplácajú predovšetkým spomínané "nemé tváre" našej prírody.

Záverom mi nedá, aby som sa nepokúsil definovať ciel ochranárskeho ale aj poľovníckeho manažmentu veľkých šeliem na Slovensku. V skratke je možné moje závery zhrnúť do praktickej rady: musíme dosiahnuť stav, keď aj veľké šelmy budú poľovníci chrániť sami pred sebou - ale zároveň aj pre seba a tým pre celú prírodu a kultúrnu spoločnosť.



Zpracování dat...