Časopis Myslivost

Aktinomykóza v revíri?

Ing. Matúš RAJSKÝ
Očakávaným produktom poľovníckeho manažmentu je zdravá zver v dobrej telesnej kondícii. Vieme, že uvedené aspekty sa pozitívne odrážajú na kvalite diviny - zložke potravy človeka, a tiež na parametroch získaných trofejí. Oslabenie živočíšneho organizmu v dôsledku zhoršeného zdravotného stavu vedie k zníženiu kvality uvedených ukazovateľov.
Jedným zo skupiny závažných bakteriálnych ochorení, ktoré na ne nepriaznivo vplýva je Aktinomykóza. Ide o nákazu, ktorá vo voľnej prírode často uniká pozornosti. Jej výskyt v poľovných revíroch (poľovných oblastiach) je však zrejme vyšší ako sa predpokladá. Ochorenie sa vyskytuje u poľovnej zveri, hospodárskych zvierat (u hovädzieho dobytka bola popísaná už v roku 1877), ale aj u človeka. Prebieha ako chronický zápalový proces so súčasnou tvorbou hnisavých ložísk. Pri voľne žijúcej zveri je v našich podmienkach najčastejšie diagnostikovaná u srnčej, ojedinele u diviačej, jelenej a danielej zveri ale aj u ďalších druhov, napríklad z čeľade psovitých a mačkovitých. V Čechách upozornil na aktinomykózu srnčej zveri Nečas (1975). Lochman (1985) ju uvádza tiež u jeleňov a danielov. V Nemecku bolo toto ochorenie zaznamenané okrem voľne žijúcich prežúvavcov v ojedinelých prípadoch tiež u jazveca a zajačej zveri. Zahraničná literatúra uvádza pozitívne nálezy aj u losov.
Z klinického hľadiska sa popisuje aktinomykóza kostí (čelustí) a aktinomykóza mäkkých tkanív (jazyk, lymfatické uzliny, mliečna žľaza, koža a ďalšie orány). Do organizmu vniká infekcia najčastejšie poraneniami ústnej sliznice, jazyka a ďasien (steblami tráv) a pri prerezávaní zubov, prípadne poranením kože. Choroba má globálne rozšírenie. K aktinomykóze je vnímavý tiež člověk a uvádzané sú prípady infikovania sa po poranení zubnou kefkou.
Pôvodcovia aktinomykózy sú bežnou súčasťou mikroflóry zvierat a vyskytujú sa aj vo vonkajšom prostredí. Actinomyces bovis spôsobuje u prežúvavcov aktinomykózu hornej a dolnej čeluste. Medzi ďalšie významné druhy z rodu Actinomyces patrí Actinomyces suis, považovaný za pôvodcu aktinomykózy sviňovitých a Actinomyces viscosus, pôvodca aktinomykózy psovitých a mačkovitých mäsožravcov. Epidemiologický význam má Actinomyces israeli, ktorý vyvoláva aktinomykózu ľudí. Napr. v Čechách je hlásených u ľudí takmer každoročne niekoľko prípadov (v r. 2002 jeden smrteľný).
U srčnej zveri postihuje aktinomykóza prevažne dolnú čelusť, koža je nad defektným miestom zhrubnutá a napnutá. Postihnutý je značne chrup. Zuby sú vytláčané z lôžok a môžu vypadávať. Tendencia zhrubnutia kosti je skôr plošného charakteru. Pri aktinomykóze hornej čeluste býva pozorovaný hnisavý zápal nosných a čelových dutín. V mieste vstupu nákazy sa vytvárajú malé aktinomykotické uzlíky. V okolí vzniká zápal s tvorbou granulačného tkaniva, ktorý prestupuje po okostnici až do kostnej drene. S postupom ochorenia nastáva bujnenie tkaniva a tvorba aktinomykómov. Ochorenie postupne spôsobuje vznik pórov v kostnom tkanive. Srnčia zver s rozvinutou aktinomykózou nemôže pre pokračujúce deformácie na čelustiach normálne prijímať potravu a hynie. Sprievodným znakom je vychudnutosť. Vývoj chorobného procesu charakterizuje postupné hrubnutie kostného tkaniva, ktoré nastupuje už 2 - 4 týždne po infekcii. Inkubačná doba (obdobie od infikovania do nástupu príznakov) aktinomykózy je však relatívne dlhá a klinické prejavy môžu byť zjavné až po niekoľkých mesiacoch. Pri infekcii hltana a hrtana spôsobujú aktinomykómy komplikácie pri prehltávaní a dýchacie ťažkosti. Po poranení kože a strukov diviačice môže dôjsť k aktinomykóze mliečnej žľazy. Tá nadobúda hubovitý charakter s produkciou hnisu. Uvedené zmeny sa obvykle zisťujú len na ulovenej zveri a zrejme prevažná časť prípadov nie je poľovníckou praxou vôbec zaznamenaná. Takéto prípady a tiež napadnutie mäkkých orgánov uniká veterinárnemu vyšetreniu, keďže vývrhy z ulovenej zveri zostávajú v teréne. Aktinomykózu u živej srnčej zveri vo voľných revíroch je bežne možné diagnostikovať až po rozvinutí príznakov. V oblastiach s výskytom veľkých šeliem (medveď, vlk a rys) sme získali menej informácií o výskyte aktinomykózy, čo môže byť následkom vplyvu ich zosilneného predačného tlaku prednostne na infikovanú zver, ktorá je oslabená. Ak je aktinomykóza na dolnej čelusti srnčej zveri asymetrická, zviera pri pastve nefyziologicky nakláňa hlavu na nepostihnutú stranu. V tejto polovici hornej a dolnej čeluste dochádza k výraznému obrusu chrupu nadmerným opotrebovaním až na ďasno. Nákaza sa môže ďalej šíriť krvným obehom. U prežúvavej zveri sú zmeny lokalizované zväčša v mieste vstupu infekcie a jeho okolí, u mäsožravcov sa popisuje častejšie prechod procesu na celú kosť.
Napriek plošnému rozšíreniu má aktinomykóza náznaky prírodnej ohniskovosti, to znamená zvýšenú frekvenciu výskytu na niektorých lokalitách. Zver sa zrejme častejšie infikuje pri pastve na určitých stanovištiach. V tejto súvislosti môžeme napríklad poukázať na tri prípady u srncov ulovených v revíri PZ Pravenec (okr. Prievidza) v rôznom štádiu ochorenia. Medzi nimi bol 7 ročný jedinec s pokročilou kostnou aktinomykózou (po vyvrhnutí s hmotnosťou iba 8 kg), 3 ročný a 2 ročný srnec. Ulovený tu bol ďalej diviak - lanštiak, s hmostnosťou 30 kg s kostnou formou aktinomykózy dolnej čeluste. Informácia o opakovanom výskyte aktinomykózy pri srncoch (MS Soběšice) bola uvedená taktiež v Myslivosti 11/2004.
Podľa literatúry je častejší výskyt infekcie najmä v prostredí vlhkých, močaristých, alebo podmáčaných lúk. Poukazuje sa taktiež na riziko rozširovania aktinomykózy počas povodní. Podmieňujúci môže byť aj výskyt tvrdých tráv, ktoré ľahšie spôsobia poranenie ústnej dutiny. Aktinomykóza mäkkých tkanív u zveri zrejme najčastejšie uniká pozornosti. V r. 1985 bol pri Gabčíkove ulovený srnec s obojstrannou aktinomykózou spodnej čeluste. Proces korešpondoval so zdurením podsánkových uzlín, ktoré boli zhnisané. Prípad kombinovanej orgánovej a kostnej aktinomykózy u odstreleného srnca s hmostnosťou 11 kg v revíri MS Lipí (Česká republika) bol popísaný v roku 1982.
Pri vyhodnotení súboru 58 ulovených srncov v ostrovných lokalitách inundačného (zaplavovaného) územia Dunaja v okrese Dunajská Streda sme zistili dva prípady kostnej aktinomykózy, z toho u jedného exemplára s komplikáciou po prestupe ochorenia na podsánkové lymfatické uzliny a jazyk. Výskyt ochorenia na Slovensku bol zaznamenaný u srnčej zveri aj v poľných revíroch Východoslovenskej nížiny. Na západnom Slovensku v okrese Trenčín boli zaevidované dva prípady kostnej aktinomykózy (v dokladovanom súbore 82 srncov) ulovených v rozpätí rokov 1965 až 1974. Známe sú však aj ďalšie lokality s výskytom kostnej aktinomykózy srnčej zveri hlásené z lesníckej a poľovníckej praxe, v niektorých oblastiach stredoslovenského regiónu (Čierny Balog), ale aj zo srnčích revírov Malých a Bielych Karpát.
Veľmi zriedka môže aktinomykóza spontánne ustúpiť, ale deformity čeluste pretrvávajú. Po zaregistrovaní napadnutého jedinca v revíri, je potrebné ho vyradiť v rámci selektívneho odstrelu. Ukončíme tým trápenie zveri. Divinu je možné zužitkovať v závislosti od stupňa vychudnutosti.
Uvedená bakterióza nadobúda vo voľnej prírode významnejšie rozšírenie ako sa predpokladalo. Zatiaľ absentuje účinný systém monitorovania a hlásenia ďalších nákaz zveri, ktorá nie je určená na trh. Podrobné zhodnotenie výskytu by vyžadovalo aj prieskum vo vzťahu k diagnostikovaným prípadom u hospodárskych zvierat. Pozornosť by bola zameraná najmä na lokality spoločnej pastvy raticovej zveri a domácich prežúvavcov.
Kontaktná adresa:
Ing. Matúš Rajský
Medzinárodné pracovisko ekológie
a výživy zveri pri VÚŽV Nitra
Hlohovská 2
SK-949 92 Nitra

Zpracování dat...