Časopis Myslivost

VLČIA REČ

Myslivost 3/2006, str. 18  Text a snímky Ivan KŇAZE
Stará, prastará bučina žiarila čistotou. Ranné trblietavé zore sa lúčia s chladnou osuheľou, čo v noci plápolala v objatí sivých kmeňov. Popadané palice suchých kmienkov bičujú vlažnú zem, z ktorej svietia v končekoch traviny striebristé zvonky vody. Ani vetrík nezadul, nehýbe sa lístok na konári, tráva nešelestí, mĺkva hora pod Hukavským grúňom je ako jesenný obraz akademického maliara... V Sedle na lúke sú pováľané zbytky zo zveri. Šelmy a krkavce zo zdochlín ohlodali mäso a zostali tam len usušené koštiale. Túto noc tam, určite aj nejaká zver bola, mohol som si však oči vyočiť, nič som nevidel, ale počul, ako kosti praskajú. Nevychádzam z loveckej chaty, aby ranný vzduch nasýtený nepríjemným pachom človečiny nezavial tento do citlivých nozdier mäsožravej šelmy, ktorá sa v noci hostila na zbytkoch zdochliny.

Čuším tu celý deň, ako voš pod chrastou, okále vypliešťam, raz do jedného okienka raz do druhého. V tichom rúšku usínal aj druhý deň a vlhký súmrak padal na Poľanu. Večer sa odrazu veľmi zotmelo a pred polnocou už zasvietil mesiac. Psovitá sivastá šelma oňuchávala úlomky kosti rebier. Vlk prešiel z rozľahlých lesných masívov Ľubietovského Vepra. Je to vytrvalý bežec, v hladovom období vie za noc prejsť aj 50 kilometrov. Na stopovej dráhe cez Brusniansky grúň a Sihlu bolo vidieť, že ide o túlavého vlka samotára. V pralesnej a často neprístupnej časti polomu pod Katruškou sa vlk prikrádal k srnčej zveri. Jeho stopa bola aj v úplaze mokrej preliačiny s výraznými prednými odtlačkami chodidla s bacuľatými bruškami štyroch prstov, s pomerne dlhými pazúrmi. Vlk pazúrmi postrhával aj machové vankúše na kameňoch v bahne. Pod nimi v hustom blate bola zreteľne vytlačená dlhšia dvojica prostredných prstov opretých celkom o seba, vedľa oboch krajných kratších prstov.
Na vysliedené srnča vlk prudko vyrazil. Jeho mať - vyľakaná srna - silným odrazom v úskoku prudko rozvírila trávu do kruhu, kde na obnaženom mieste zostali hlboko vytlačené jej ratice. Prvý neúspešný útok šelmu neodradil, cvalom až tryskom prenasledovala prchajúceho kopytníka. Vlk ani tak nepochodil, asi po pol kilometri to vzdal. Stopa vlka sa obrátila späť. Tiahol cez Chvosty až na Poperku a tak celkom hladný, bez úlovku, dostal sa až k zbytkom mrciny do Sedla.
Svit rána vlka zastihol na lesnej ceste na hrebeni pod Hukavským grúňom. Rýchlym poklusom prebehol cez kamenistú čistinku do hustej smrečiny a utiekol do neprístupnej rokliny s výhľadom do Hukavskej doliny.
Večer sa míňal pokojne, v teplom fúkaní ľahučkého snehu. Vetrík odfukoval aj kopčeky obláčikov a čistil oblohu. Za chvíľu bolo všetko biele ako kryštál. Vlk zdvihol hlavu a vetril, ceril zuby, ohŕňal horný pysk a vyfukoval nahustený vzduch, aby mohol vdychnúť do seba čistý vzduch. Zacítil v ňom prímesok nebezpečia.
Okolité lesy trochu šumeli a sem-tam so snehom padlo aj žltočervené lístie bukov. Voda dolu v Hukavskom potoku ani nemukla, jej vôd ubúdalo, na niektorých miestach sa dno lesklo obnaženými kamienkami. Jediný pach, ktorý tu teraz zaváňal, bol konský hnoj ležiaci roztrúsený na bielej prašnej lesnej ceste v doline.
Tak sa vtedy po dolinách, stráňach a chatových oblastiach rozšírilo, že na Poľane sú vlci. Po prvom snehu kožušina vlka opeknela. V noci sa túlal po okolitých roklinách, a keďže nič neulovil, ešte ráno pri východe slnka sa vynímal z lesa v plnej kráse nad poliankou s návnadou, kde už ležala nová mrcina zveri. Ale vlk prišiel už aj so samicou, starou vlčicou. Rodinný zväzok uzavreli na celý život. Vlk bol mladý, asi trojročný, a ona stará, pamätá hádam aj "potopu sveta". Svoj revír si značili pachovou signalizáciou - na viditeľných miestach na snehu boli močové jamky stopeného snehu, ale postriekané močom boli aj kmene stromov a niektoré kamene.
Predsvadobným prejavom vlkov je vytie. Bolo ho počuť na veľkú vzdialenosť, malo pestrú škálu dorozumievacích prvkov. Inak vlk vyl, keď mal pri sebe vlčicu a celkom iný tón bol vtedy, keď hľadal samicu. Bol to čas, kedy som vždy vedel presne, kde sa vlci nachádzajú.
Najzložitejší systém signálov majú vlci pri love. V mrazivom ráne, keď už uprené zore jasali, v snehu sa potápali lúče, sa hladní vlci pustili znovu na lov. Pach ich zvábil na stopové dráhy jelenej zveri. Tu sa ale obaja vlci rozdelili a vodca - samec, veľmi tichým ťahavým, jednoduchým, zavytím upozornil vlčicu na výrazné sústredenie k útoku. O malú chvíľu už samec vydával oveľa vyšší a prerušovaný tón zavýjania. Najvýraznejšie vytie bolo spojené so zreteľným brechotom, keď už bolo vlci jelenej čriede v pätách.
Vlčica z tejto reči vyrozumela, že sa má stiahnuť dozadu. Vlk v zápätí prudkým behom začal vysokú zver nadháňať do kruhu smerom na vlčicu. Kondične zdatná črieda jelenej zveri, cez riedke stráne bukového lesa rýchlym behom prebehla do smrekovo-jedľovej húštiny. Takto sa oba vlci po päťsto metroch naháňania koristi vzdali.
Jedného dňa koncom zimy začal starý sneh omodrievať od čistej oblohy, lesklý deň žiaril ako uprataný s vánkom tichého pokoja. Stopa jedného vlka nás zaviedla až pod Záhorskú skalu, kde bola strhnutá slabá jelenica. Keď sa vlk dobre nasýtil, hlbokým tónom niekoľkokrát po sebe zavyl a zakrátko sa vo vlčích šľapajách objavila vlčica. Hltavo trhali telo jeleničky a ešte nebola stará vlčica ani dobre nasýtená a začali padať chuchvalce snehu. Teplú maškrtu rýchlo zavialo. Na druhý deň stopy prezradili, že vlci prišli dielo dokončiť.
Vlčica už mala aj iné starosti. Upratovala starý brloh v neprístupnom brale nad chodníkom pod Jasenovským sedlom.
Prišli aprílové pľušte, sneh sa topil ako kov v kováčovej dielni, tiekol cícerkom do nížin a silným hurhajom napĺňal jarky. Zrána poprchalo, mačiny nad brlohom boli mokré. K večeri sa odrazu na východnú stráň Jasenova vyrútila ozrutná žeravá guľa slnka. Lúče šľahali priamo pred brloh. Vlčica vybehla prvýkrát od pôrodu vĺčat pred brloh. Bola viditeľne zničená, vychudnutá, srsť ošúchaná, vytrhaná. V brlohu mala štyri mláďatá. Potrebovala sa zotaviť, potrava, čo občas doniesol mladý samec, nestačila. Znovu sa vybrali spolu na lov.
Zo štyroch vĺčikov zostali len tri a tie už v júni vychádzali von z brloha. V jeden deň, koncom jari, sa teplá zem utápala v ranných hmlách. Z nočnej posliedky sa vracali do brloha vlk s vlčicou s poriadnym kusom baranieho mäsa. Vĺčatá mali vtedy hody.
Neskôr, keď som navštívil prírodnú rezerváciu Jánošíkovu skalu v Hrochotskej doline, bača zo salaša sa sťažoval, že mu vlci strhli tri ovce. Od salaša po brloh je vzdušnou čiarou asi 6 kilometrov. Nevedel som pochopiť, že by bol vlk schopný na takú vzdialenosť pritiahnuť aj celú ovcu.
Počas horúceho leta sa začala rodinka vlkov rozpadávať. Vlk - samec podľahol dobrej muške poľovníka nad Bielou studňou a po starej vlčici akoby sa zem zľahla. Tri malé vĺčatá sa potulovali po okolitých lesoch, neskôr v malej svorke prišli do hôr Klenovského Vepra.
Zpracování dat...