Časopis Myslivost

Poľovanie v Írsku

Myslivost 4/2009, str. 60  Text a foto Matej HRAŠKO
K lovu v Írsku som sa dostal takpovediac ako slepé kura k zrnu. Pred rokom a pol ma môj dobrý kamarát a súčasne spoločník vo firme ARGALI zaoberajúcej sa sprostredkovaním lovu poprosil, či by som mu nepomohol. Majú k nemu prísť kamaráti z Írska a chceli by si zapoľovať u nás, na Slovensku. A on nevie ani ceknúť po anglicky. Prikývol som, že môže so mnou rátať. Poľovanie sa nám podarilo a obaja Íri - Mark a John si odnášali zo sebou krásne zážitky a parádne trofeje baranov. Počas výletu sme sa skamarátili a s radosťou sme prijali ich pozvanie do Írska.
Naša prvá výprava sa konala pred rokom. Vybehli sme sa tam pozrieť, že čo vlastne zaujímavé majú. Na letisku nás čakal Mark a spolu s ním vytrvalý dážď, ktorý neustal ani na chvíľku počas nášho výletu. Z letiska sme sa presunuli za druhým našim kamarátom Johnom do mestečka Sligo. Cesta z letiska v Dubline nám trvala asi 3 hodiny. Keď sme konečne dorazili, John nás už čakal s pripravenou špecialitou - restované prsíčka z močiarnice mekotavej, a írskou whisky v ruke. Boli naozaj vynikajúce.
John nás oboznámil s plánom na nasledujúci deň. Lov slúk a močiarníc za pomoci psov na obrovských vresoviskách. Hodili sme do seba ešte jednu kapurkovú a išli sme spať.
Na ďalší deň ráno sme sa vybrali na určené miesto lovu, neďaleko mestečka Sligo na území niekoľkých fariem. V Írsku totiž neexistujú revíry ani poľovné združenia. Poľovať tam môžu držitelia loveckých zbraní, ktorí dostanú povolenie od farmárov. Od Johna sme sa presunuli na miesto nášho lovu. Kým sme sa ráno dali dokopy, John dal do auta svojich psov, španiela a dvoch setrov.
Keď sme dorazili na miesto určenia a pripravili si zbrane, John vypustil setrov. Musím povedať, že smradľavejšie stvorenia som ešte nevidel, vďaka vytrvalému dažďu, dlhej srsti a ubytovaniu v koterci. Psi však predvádzali fantastickú robotu. Za pár sekúnd už vystavovali. Na Johnov pokyn vypichli močiarnicu, Jožko minul. Mark nezaváhal s komentárom, vraj to nie je ako strieľať bažanty. Močiarnica je asi tretinová sluka, ktorá letí veľmi rýchlo a nepredvídateľne mení smer. Po pár metroch setre zas vystavovali, fantasticky a okamžite si priznávali. Po vypichnutí vyleteli dve, Jožko zložil obe a s úsmevom na tvári sa otočil na Marka a povedal mu, profík je raz profík. Po par minútach som si strelil aj ja svoju prvú močiarnicu.
S výsledkom asi 10 močiarnic sme sa pobrali do najbližšieho hostinca na raňajky. Tie sú snáď všade na ostrovoch rovnaké, parky, klobása, vajce, slanina, fazuľa a toast.
Po raňajkách sme sa presunuli na druhú farmu, kde sme dúfali, že sa nám podarí streliť nejakú danielku na večeru. Jediné, čo sa nám podarilo, bolo akurát tak premoknúť. Večeru sme si teda zaobstarali v čínskej reštaurácií. Spolu s teplou whisky v čaji sme pripravovali plány na ďalší deň.
Ráno sme vyrazili na neďalekú farmu, kde nás čakal Johnov kamarát so svojim španielom. Začal sa lov na drobnú, hlavným lov bol na sluku. Veľmi sme sa tešili, keďže u nás lov na sluku je čakanie na ťah. V Írsku je to aktívny lov za pomoci španielov, ktorý sliedia pod puškou a snažia sa vyháňať sluky z krytu porastu. Dlhé minúty sa nám nedarilo, strelili sme pár močiarnic, ale žiadnu sluku. Vtom však Johnov pes vyhnal prvú sluku a Jožko nezaváhal. Po pár metroch zložil ďalšiu, nálada hneď stúpla. Mnou však lomcoval súťaživý duch. No a keď Jožko zložil tretiu a štvrtú, podpichol ma, či som došiel loviť alebo pestovať turistiku. Od toho momentu som bol celý nedočkavý až vymetiem pavučinu v hlavni. Vôbec som neregistroval dážď, život mi však znepríjemňovali všade prítomné ovce a ostnaté drôty oddeľujúce jednotlivé políčka. Konečne som sa dočkal aj ja. Španiel vypichujúci sluku pred Jožkom mu znemožnil strieľať, dostal som svoju šancu a využil ju bez zaváhania. Konečne moja vôbec prvá sluka! Po chvíli som strelil aj ďalšiu a ako bonus írskeho zajaca. Vydarený lov zakončil Jožko parádnou ranou na cca 60 m, keď zložil poslednú sluku dňa. Johnov kamarát od radosti vykríkol, že lepšiu ranu v živote nevidel a že nás všetkých pozýva do hostinca.
Dobre nám to padlo po ťažkom love v daždi a premočenom teréne, po neustálom preskakovaní ostnatých drôtov. Hostinec bol klasický, írsky, plno dreva, alkoholu a štamgastov sledujúcich futbal a rugby. Krčmár bol zhovorčivý a po otázke odkiaľ sme, doniesol fľašu whisky a poháre s tým, že prvá runda je na neho. Pri nalievaní sa nepozeral na žiadnu odmerku, povedal, že až bude stačiť máme povedať. Deň bol pomaly u konca keď sme sa dostali k Johnovi. Na večeru nás čakali vynikajúce steaky z Johnovho posledného úlovku a šli sme spať.
Na ďalší deň sme sa mali presunúť k Markovmu kamarátovi Paulovi, predsedovi CIC pre Írsko. Stará sa o oblasť, v ktorej sa snažia o rozvoj jelenej zveri primiešavaním krvi karpatského a stredoeurópskeho jeleňa. Na ďalší deň nás už doma čakal Paul aj s pripraveným čajom a filmami o jelenej zveri z jeho oblasti. Jelene možno charakterizovať kratšími kmeňmi a veľkým počtom výsad. Najsilnejší jeleň z tejto oblasti a do októbra minulého roku aj najsilnejší írsky jeleň sa volal Pirát a dosiahol 221,82 bodov CIC a bol strelený majiteľom tejto oblasti. Jelene nie su žiadnym spôsobom prikrmované, ale ani to nepotrebujú. Na pobreží je plno soli, ale hlavne pôda obsahuje veľa minerálov, ktoré sa dostávajú do rastlinstva, ktoré je tu po celý rok zelené.
Po čaji nás Paul zobral na autopirš po revíri. Je to krásna krajina pripomínajúca flóru Nízkych Tatier. Videli sme zopár nádejných jeleňov, ale hlavne sme zazreli divú kozu, ktorá nás hneď očarila svojou trofejou. Na otázku či ju môžeme uloviť, nám Mark, John a Paul odpovedali, nabudúce.
Náš posledný lovecký deň sa skončil strelením mladej danielky a presunom sa k Markovi domov do Galway. Odtiaľ sme na ďalší deň cestovali do Dublinu na letisko. Cestou sme si s Markom dohovárali ich návštevu na Slovensku, ako aj našu ďalšiu návštevu Írska. Chceli by sme loviť jeleňa siku, írskeho jeleňa a hlavne kozy divé. Dohodli sme na koniec októbra.
Čas prebehol ako voda a ja s Jožkom sme opäť sedeli v lietadle smer Dublin. Po prílete nás opäť čakal Mark, rýchlo sme nasadli k nemu do auta a uháňali sme k Johnovi. Dostali sme totiž správu, že na jeho pozemkoch sa zdržuje pekný desatorák. Mark si dal záležať a u Johna sme boli veľmi rýchlo.
Ani sme sa nestihli poriadne zvítať a John nás hnal do hory. Piršovali sme asi 45 min keď sa na malej čistinke medzi ihličnatou mladinou objavil spomínaný desatorák. Jožko pohotovou ranou na komoru nedal írskemu kráľovi hôr šancu. Po vyvrhnutí jeleňa a jeho stiahnutí k ceste sme ho dopravili k Johnovi domov.
Konečne sme mali trochu času porozprávať sa, zvítať, vdýchnuť si po ceste a hlavne vstrebať zážitky z bleskového lovu. Príjemný večer sme zakončili v Johnovom loveckom domčeku.
Nasledujúci deň sme sa vybrali k Paulovi, či sa nám nepodarí uloviť nejaký väčší jeleň. Diana nám však nepriala, videli sme len chovné jedince. Poobede sme sa vybrali k Markovi domov. Chceli sme zapoľovať na divé kozy, ktoré nás pravdupovediac najviac lákali. K Markovi sme prišli až na večer a tak sa lov presunul na ďalší deň.
Skoro ráno sme čakali na Markov príchod. Hneď ako prišiel, vyrazili sme do cca 80 km vzdialenej oblasti s názvom Burns. Je to nádherná skalnatá oblasť s malými kopcami plnými skalných zrázov. Upätia kopcov sú pokryté hustou vegetáciou. Ideálna krajina pre divé kozy, ktorým vegetácia a strmé zrázy poskytujú dokonalú ochranu. Piršovali sme skoro celý deň, keď sa nám podarilo naraziť na malú skupinu kôz. Všetko to boli mladé kozy a dve staršie samice. Boli od nás cca pol kilometra. Chvíľu sme plánovali cestu ako sa k ním priblížiť. Jediná možnosť však bola skryť sa do krytu vegetácie a pomaly z nohy na nohu sa k ním priblížiť. Po asi 40 min plíženia sa nám podarilo dostať na dostrel. Jožko si vybral tú s krajšou dekou. Po presnej komorovej rane na 180m ponad vegetáciu hore do útesu sa nám podarilo uloviť prvú írsku kozu.
Mali sme ešte zo 2 hodiny času, a tak sme sa rozhodli ešte chvíľu pokúšať Dianu. A tá nám priala. Po hodinke sme našli osamelú starú kozu. Mark prikývol na súhlas s odstrelom. Chceli sme uloviť hlavne veľké samce, ale táto koza bola sama, čo pre kozy je veľmi nezvyklé. Bol teda predpoklad, že je chorá. Toto nám uľahčilo rozhodovanie, išlo vlastne o sanitárny odstrel.
Na hotel sme sa vrátili po vynikajúcej večeri v miestnej reštaurácii na morské špeciality. Mark sa ponáhľal domov za rodinou a my sme mali čas s Jožkom prebrať zážitky z lovu.
Obaja sme mali rozporuplné dojmy, lov bol úspešný, ale jeho výsledkom boli dve samice a capa sme ani nevideli. Zostávali nám ešte dva dni a z toho iba jeden venovaný lovu kôz.
Nasledujúci deň sa moc optimisticky nezačal. Len čo sme došli na miesto lovu, hneď sme sa museli aj vrátiť. Do loveckej oblasti sme sa vrátili okolo obeda, počasie bolo celkom pekné. Rozhodli sme sa autom obísť celú oblasť za pozorného sledovania okolia, či sa nám náhodou nepodarí zočiť kozy. V aute sme sedeli snáď hodiny, celú oblasť sme skoro prešli dookola, keď sa mi na útesoch podarilo spozorovať obrovskú čriedu kôz. Pri pohľade cez ďalekohľad sme sa uistili, že v čriede sú aj obrovské samce. Srdcia sa nám rozbúšili, chytila nás pravá lovecká triaška. Mark nás nechal ísť s Jožkom samých. Pomaly sme sa zakrádali poza skaly a riedke kríky. Vo vzdialenosti asi 120 m nás kozy zbadali a dali sa na útek. Bleskovo som triedrom prezrel celú čriedu a podľa pravidla, že najväčšie kusy sú na konci, zameral som sa na posledné zvieratá. Jožko už netrpezlivo čakal na radu, ktorého teda? V momente jeho šepkanej otázky mu hovorím: Toho posledného, krívajúceho! Presná komorová rana ukončila útek starého zvieraťa.
Cap mal 11 rokov a 90 cm dlhé rohy, kapitálny, zlatý kus. Neskôr sa nám podarilo uloviť ešte jedného capa, tiež veľmi pekný, ale nedosahoval rozmerov toho prvého. Ošetrili sme trofeje a vydali sa na cestu do hôr okolo Dublinu. Wiklow vrchy sú známe pre svoju obrovskú populáciu jeleňov sika, ktoré dosahujú výborných trofejových výsledkov. Večer sme sa stretli s Johnovým kamarátom Jouom. Ráno bolo studené a po dlhých debatách s domácimi lovcami sa mi moc stávať nechcelo. A že zas pršalo. No, ale prišli sme loviť a nie spať! Ja som ostal s Markom a Johnom, Jožko išiel s Jouom.
Diana nám tentokrát nepriala. Videli sme pár kusom holej, vlastne ja som videl veľkého kapitálneho jeleňa sika, avšak bol na 400 m. Krajina bola otvorená, takže priblížiť sa mu nedalo. Jožko tak isto nemal šťastie, po poľovačke sme prijali od miestnych pozvanie na obed a čaj. V teple domu sme rozobrali priebeh lovu, poďakovali sme sa za možnosť lovu, s tým, že dúfame v Dianinu náklonnosť nabudúce. Zbalili sme si veci a presunuli sme sa do Dublinu do Markovho firemného bytu. Večer sme urobili posledné potrebné úpravy pre transport trofejí a deň zakončili vynikajúcou večerou. Na ďalší deň ráno sme cestovali späť domov.
Naša zatiaľ posledná lovecká výprava sa konala v polovici januára tohto roku. S Jožkom sme nasadli do lietadla plní očakávania, keďže Mark nám písal, že má pre nás pripravené skutočne kapitálne capy, a to v troch rôznych oblastiach Írska. Po prílete do Dublinu nás ako obvykle čakal Mark. Na otázku, kedy stretneme Johna, nám odpovedal, že náš kamarát je chorý, a preto sa nezúčastní našej loveckej výpravy. Po rýchlej večeri na letisku sme sadli do auta a uháňali sme k Markovi do Galway. Ubytoval nás v nám už dobre známom hoteli blízko svojho domu. Rýchlo sme sa ubytovali a išli sme spať.
Skoro ráno nás čakal Mark, s plánom piršovania po lokalite Burns s tým, že sa pokúsime nájsť kapitálne capy. Po ceste sme preberali posledné mesiace, ale hlavne koniec poľovnej sezóny na Slovensku.
Diana sa usmiala na nás hneď ráno, keď sme na veľkú vzdialenosť zbadali čriedu kôz. Mark nás teda vysadil s Jožkom, nech sa im pomaly skúsime priblížiť a ak nájdem niečo, čo sa nám bude pozdávať, môžeme strieľať. S Jožkom sme sa plazili, krčili popri skalných múrikoch. Po asi polhodine zakrádania sme sa dostali k čriede. Pozorne sme sledovali jednotlivé kusy. Žiadny z nich nás úplne nepresvedčil. Náš plán bolo streliť väčšie kusy ako posledne. Mark nás ubezpečoval, že to nebude problém. S Jožkom sme sa toľko rozhodovali, až sa nám črieda rozpŕchla po otvorenom priestranstve, kde už nebola žiadna možnosť vybrať vhodný kus.
Pomaly sme sa vrátili k Markovi, ktorému som vysvetlil prečo sme nestrieľali. Nasadli sme do auta a presunuli sme sa asi o 5 km ďalej, kde sme pôvodne chceli isť. Vystúpili sme z auta, zobrali zbraň a ruksaky s proviantom. Čakal nás predsa dlhý deň, pomaly sme prechádzali krajinou pozorne sledujúc okolie. S Jožkom sme sa opakovane vracali k našej prvej možnosti uloviť capa. Už sme si začali myslieť, že sme Dianu urazili, keď vtom sme vo veľkej diaľke spozorovali pohyb. Sú to kozy? Alebo všade prítomné ovce? V každom prípade sme sa z plošiny stiahli do krytu vegetácie. Pomaličky sme sa približovali. Mark nás viedol. Po asi 500 m sa nám naskytla možnosť na vyvýšenej plošine zistiť našu pozíciu. Sú to kozy, šepol Mark. Sú asi 400 m pred nami v malom jarku. Ja som si našiel vhodné miesto na plošine. Jožko s Markom sa opäť ponorili do krytu vegetácie a pomaly sa blížili k čriede. Stále som sledoval kozy, keď v tom sa mi objavil parádny cap. Čas mi neskutočne dlho plynul. Kde sú? Prečo nestrieľajú? Starý cap sa začal rozhliadať. Už som si myslel, že nám ujde, keď v tom zahrmel výstrel. Jeden cap padol ako podťatý a ostal v ohni. Ale čom na tom, keď to bol iný! Po čom to strieľajú? Môj cap prudko vyštartoval, a zahrmel druhý výstrel. Po presnej rane na lopatku zhasol na mieste. Ďalekohľadom som ešte chvíľu istil oba kusy, keď sa mi vzornom poli ukázal Mark s Jožkom.
Oba capy boli zlaté vo veku 8 a 9 rokov. V nasledujúci deň sme išli k Markovmu priateľovi, podpredsedovi CIC pre Írsko Jimovi. Ten nás prekvapil videami s veľmi kvalitnými jeleňmi z tejto oblasti a informáciou o super kapitálnom jeleňovi z oblasti Mayo.
Strelec Gerard Halligan, ktorému sa podaril streliť tento jeleň v živote nič nestrelil, vlastne možno nejakého králika, sluku, ale jeleňa nie. Jedného dňa sa vracal domov a keďže mal povolenie poľovať na tom území a zbadal jeleňa čo sa mu páčil, tak sa vrátil domov po zbraň a vrátil sa na miesto, kde videl jeleňa. Ten ho čakal. Po úspešnej rane sa mohol tešiť z tohto kráľa. Jeleň mal 12 rokov, pôvod je nejasný. Pat White, ktorý spravuje túto oblasť posledných 10 rokov a mal niekoľkokrát možnosť zbadať tohto jeleňa, sa domnieva, že je potomkom jeleňov dovezených z Maďarska, ktorým sa podarilo uniknúť zo súkromnej zvernice pred 16 rokmi. Trofej mala váhu 18,4 kg po zoschnutí sa ráta s váhou 17,7 kg, priemerná dĺžka kmeňov 105 cm, priemerná dĺžka očníkov 53,75 cm, stredných vetiev 55 cm, obvod ružíc 30 cm, spodné a horné obvody kmeňov 19 a 20 cm. Výsledná známka: 264,6 bodov CIC. Všetci napäto čakáme, aká bude výsledná oficiálna známka po medzinárodnom bodovaní. Všetkým je však jasné, že tento jeleň sa zaradí do prvej desiatky najsilnejších jeleňov.
Po čaji a týchto šokujúcich informáciách od Jima sme sa vybrali na lov. Jim nám sľúbil kapitálneho capa. Veľmi sme sa tešili, jedine čo nám trochu vadilo, bolo daždivé počasie vonku. Len 40 min jazdy autom a už sme boli na mieste. Jim nás previedol cez políčka, hoci miestami to skôr vyzeralo ako močiare. Chvíľu sme sa prebíjali cez kríky, keď sme však došli k hustému porastu, Jim nás rozdelil na dve skupiny. Ja s Markom a on s Jožkom. S Markom som sa prebíjal hustou vegetáciou, keď sme zacítili kozy. Okamžite sme zavolali Jimovi a oznámili sme mu naše zistenie. Jim nás poprosil, aby sme sa stiahli na miesto nášho rozdelenia a počkali až nás zavolá.
Po asi 20 min padla rana a Jožkovi sa podarilo streliť rekordného capa s metrovými dĺžkami rohov. Keďže počasie sa neustále zhoršovalo, rozhodli sme sa ísť osláviť úspech do miestneho pohostinstva. Horúci čaj a trochu whisky dobre padol všetkým. S Jimom sme sa dohodli, že sa opäť s ním stretneme na ďalší deň. Mark nás pozval k sebe na večeru, prijali sme to pod podmienkou, že ja budem variť. Mark prijal so slovami, že súhlasí, ale že je veľký gurmán a veľmi prísny kritik. Skrátim to, po večeri mu žena povedala, že ak nezistí recept, tak sa s ním rozvedie.
Na ďalší deň sa aj počasie na nás usmialo, veď len popŕchalo. Jim nás už čakal so slovami, že večer dostal echo od farmárov, vraj zazreli zopár kôz. Vybrali sme sa teda na nimi doporučené miesta. Našli sme tam zopár kôz a jedného perspektívneho capa, bol však príliš mladý. Rozhodli sme sa teda pre prechádzku hustým lesom, medzitým stále silnejúci dážď nám znepríjemňoval náš pobyt v prírode. Po pár hodinách sme sa rozhodli, že pôjdeme pozrieť ešte kopce ponad zálivom. Široko ďaleko nič. Už ani neviem koho bol nápad zísť dole skoro ku ceste, kde sa nachádzal hustý les.
Tam v úkryte pred dažďom a vetrom bola schovaná obrovská črieda. Markovi a Jožkovi sa podarilo priblížiť na cca 80 m, po presnej rane na krk sa obrovský cap zrútil a zhasol. Črieda sa pohla do kopcov. Jožko sa rozbehol za nimi a dvoma presnými ranami sa mu podarilo ešte streliť zlatého capa. A musím povedať, že to bol výkon vybehnúť asi 300 m hore kopcom nad hranicu lesa a strieľať ešte za behu. Po vykonaní povinností sme sa pobrali k Jimovi. U neho sme chvíľu podebatovali, poďakovali sme sa mu a pozvali ho na oplátku na poľovačku k nám na Slovensko.
Poslednú noc sme strávili u Marka doma, na ďalší deň skoro ráno sme s Jožkom vstali a upravili trofeje na transport. Počas našej práce nás došiel pozrieť kamarát Paul, ktorý nám doniesol fotografie z prvej oficiálnej prehliadky írskych trofejí, ako aj CIC bodovacie tabuľky pre írske kozy. Potvrdil Jimov predpoklad, že jeden z capov bol najväčší, aký sa v írsku strelil a bol meraný.
Po raňajkách nás Mark odviezol do Dublinu na lietadlo smer Viedeň. Veľmi pekne sme sa mu poďakovali s tým, že v lete sa opäť stretneme na Slovensku. Myslím, že tento príbeh plný vzrušujúcich zážitkov, niekedy až pripomínajúci snenie, bude mať ešte pokračovanie...

Zpracování dat...