S redakciou časopisu Myslivost sme sa dohodli na príprave série článkov s názvom „Krmivá a zver“. Vzhľadom na to, že čitatelia prejavujú záujem o informácie týkajúce sa krmív a výživy zveri, sa aj v priebehu uplynulých rokov objavilo na stránkach Myslivosti viacero príspevkov z uvedenej problematiky. V nasledovných číslach časopisu budeme postupne podrobnejšie charakterizovať jednotlivé skupiny krmív (obsah živín, stráviteľnosť živín zverou, príprava krmív, chuťová atraktivita pre zver, význam vo výžive, skladba kŕmnych dávok a podobne).
Na úvod by sme chceli pripomenúť, že kvalita starostlivosti o zver, najmä čo sa prikrmovania týka, sa v globálnom hodnotení zlepšuje. Je potrebné však podotknúť, že niektoré aspekty doplnkovej výživy sú naďalej v praxi podhodnocované, najmä čo sa kvality predkladaných krmív týka. Druhou vyskytujúcou sa chybou popri nízkej kvalite najmä objemových krmív, je nesprávne striedanie krmív, čiže výkyvy v prijímanom spektre živín. Obidva uvedené výživové nedostatky negatívne ovplyvňujú celkovú kvalitu zveri a taktiež majú dosah na škody spôsobené zverou na lesných kultúrach.
V prvom príspevku sa budeme zaoberať objemovými krmivami, konkrétne základným a najbežnejšie používaným objemovým krmivom - senom. Seno je sušená forma rastlinnej potravy (obsah vody cca 10 - 12 %), charakteristická vyšším obsahom vlákniny (cca minimálne 200 g vlákniny/1kg sušiny krmiva), ktorá je pre prežúvavú zver do značnej miery stráviteľná. Seno z trávnych a ďatelinotrávnych porastov, prípadne ďatelinové alebo lucernové by malo tvoriť základ kŕmnej dávky jelenej, danielej, muflonej a srnčej zveri (tab. 1). Podiel sena v kŕmnej dávke, jeho konzumácia zverou by mala tvoriť aspoň 50 % denného príjmu potravy.
Zo skúseností v našich revíroch však vyplýva, že konzumácia sena zverou je významne ovplyvňovaná popri jeho kvalite a chuťových vlastnostiach najmä podmienkami zimy (snehová pokrývka, teplota) a dostupnými zdrojmi prirodzenej, alebo inej potravy (krmivá, plodiny). Preto sa skúsenosti poľovníkov s príjmom sena zverou výrazne líšia. V niektorých, najmä nížinných revíroch, napríklad jelenia zver seno vyhľadáva iba zriedka.
Podobnými vlastnosťami ako seno sa vyznačuje aj letnina, čiže sušené letorasty listnatých drevín, prípadne vyšších bylín. Dobré skúsenosti máme aj s letninou vyrobenou zo žihľavy. Základný význam sena (objemového krmiva) spočíva popri jeho výživnej hodnote v obsahu tzv. štruktúrovanej vlákniny.
Ide o pevnú štruktúru krmiva (frakcia min. s rozmerom 1 cm), ktorú tvoria štrukturálne sacharidy – celulóza, hemicelulóza a lignín. Lignín je nestráviteľná zložka vlákniny a jeho obsah v potravných zdrojoch (prirodzenej potrave aj v krmivách) negatívne koreluje s jeho stráviteľnosťou. Vláknina (pri dostatočnej veľkosti frakcie) je nevyhnutne potrebná pri stimulácii bachorovej činnosti a tvorbe slín, pri prežúvaní a peristaltike čriev.
Preto nie je možné vo výžive prežúvavej zveri nahradiť steblá sena napríklad múčkou zo sena, ktorej frakcia je príliš drobná na to, aby zabezpečovala funkčnosť tráviaceho aparátu prežúvavca.
Letnina - sušená forma prirodzenej potravy prežúvavej zveri, ktorá ju s obľubou konzumuje, by sa mala pripravovať z hospodársky menej významných drevín alebo z tzv. náletových drevín získavaných z iných miest ako z hospodárskych porastov. Tým, že sa letnina predkladá zveri, znižuje sa príjem drevín z hospodárskych porastov. Platí to však iba vtedy, keď je letnina kvalitná.
Ak chceme aby zver seno konzumovala, musí jej voňať a chutiť, čiže sa musí vyznačovať vysokou kvalitou. Súvisí s tým aj určitá skladba živín (chemický rozbor krmiva), na základe ktorej je možné spravidla posúdiť vhodnosť pre zver. Neplatí to však vždy - môže totiž nastať situácia, že obsah živín vyhovuje ale vplyvom nevhodných podmienok počas sušenia, alebo počas skladovania došlo k rastu plesní. Takéto seno môže obsahovať dostatok živín, ale ich využiteľnosť (stráviteľnosť) pre zver je znížená. Zároveň takéto krmivo ohrozuje zdravie zveri.
Celkovo chceme upozorniť, že živinový – chemický rozbor akéhokoľvek krmiva je iba istým prvotným ukazovateľom výživnej hodnoty krmiva, pričom skutočnú výživnú hodnotu danej potravy pre konkrétny druh zveri charakterizuje využiteľnosť (stráviteľnosť) existujúcich živín, z ktorej následne vyplýva tzv. hodnota metabolizovateľnej energie pre zver. Znamená to, že napríklad seno z toho istého lúčneho porastu ale z rozdielnym spôsobom prípravy dosiahne pre jeleniu zver vysokú výživnú hodnotu 9,8 MJ.kg-1 (včas pokosené a správne sušené) alebo naopak nízku hodnotu 5,6 MJ.kg-1 (neskoro kosený porast a počas sušenia zmoknutý). Pokles v skutočne využitých živinách pri rovnakom množstve (kg) prijatého sena je v týchto prípadoch až - 43 %.
Samozrejme nepredpokladáme, že poľovníci začnú odovzdávať vzorky sena do laboratórií analytiky krmív a čakať povedzme 2 týždne na odovzdávajúce protokoly, aby sa rozhodli, či dané seno zakúpia, alebo budú ďalej hľadať iného dodávateľa. Najjednoduchším a najefektívnejším spôsobom ako posúdiť vhodnosť sena pre potreby poľovníckej praxe je posúdenie kvality tzv. senzorickom hodnotením – čiže čuchom. Jednoznačne je potrebné vybrať iba také seno, ktoré má príjemnú vôňu. Senzorické hodnotenie krmív je jednou z metód používaných aj pri laboratórnej analytike krmív (obr. 4, 5, 6).
Pri výbere sena, ktoré plánujeme predložiť zveri treba mať na zreteli, že jeho druh, kvalita, množstvo ako aj jeho kombinácie s ďalšími krmivami by mali dosahovať minimálne výživnú hodnotu prirodzenej potravy, ktorú zver v prírode vyhľadáva a konzumuje. Ak výživná hodnota sena nedosahuje úroveň prirodzenej potravy, ani chuťové vlastnosti takéhoto krmiva nemajú chuťovú atraktivitu preferovanej prirodzenej potravy v ekosystéme. Zver teda uprednostní ohryz drevín (konáriky, kôra) pred nekvalitným senom.
Častým problémom týkajúcim sa kvality lucernového sena je vytrúsenie (opadanie) lístkov, ktoré sú pri tomto druhu sena nositeľom energetickej hodnoty. Ak je seno lisované predíde sa tým ich vytrúseniu. Z tabuľky 1 vyplýva, že napríklad úsušky z lucerny obsahujú viac dusíkatých látok ako seno z lucerny. Dôvodom je fakt, že z úsuškov (pomleté zlisované seno) lístky nevypadávajú. Úsušky však vo výžive prežúvavcov nenahrádzajú seno, z dôvodu drobnej – pomletej frakcie štrukturálnej vlákniny.
Pri našich experimentoch sa nám podarilo vyrobiť granulovanú zmes zo sena (plus prídavok ďalších komponentov), v ktorej sme seno nepomleli, ale posekali na frakciu 8 - 10 mm a takejto štrukturálnej forme ho zgranulovali. Granulát s obsahom štrukturálne efektívnej vlákniny s úspechom používame pri srnčej aj jelenej. Zver seno v takejto forme komplexného krmiva konzumuje spolu s ďalšími kŕmnymi komponentmi bez možnosti selektovania jednotlivých zložiek. Má to význam okrem iného aj pri prevencii vzniku acidózy.
Pri zostavovaní plánu prikrmovania jeleňovitých treba mať na zreteli, že základným krmivom by vždy malo byť tzv. objemové krmivo. V prijatej potrave je potrebný určitý obsah vlákniny. Ak to nie je atraktívne objemové krmivo, tak zver prijíma štrukturálnu vlákninu z lesných drevín. Potreba vlákniny sa – v závislosti od druhu prežúvavca – pohybuje od 12 do 14 % pri srnčej zveri, ktorá aj vzhľadom na rýchlu pasáž tráveniny toleruje jej nižší podiel, až po 18 – 25 % (jeleň, daniel, muflón) v prepočte na sušinu.
Z výživového hľadiska sa kvalita sena posudzuje spravidla na základe obsahu dusíkatých látok (bielkovín) a vlákniny.
Príjem sena zverou výrazne ovplyvňuje chuťová atraktivita, ktorá do veľkej miery súvisí s obsahom spomenutých živín. Na výživovej hodnote sena sa podieľa napr. botanické zloženie porastu a vegetačné štádium, v ktorom bola vykonaná kosba. Lucernu a ďateliny kosíme pred tvorbou pukov a trávy pred plným metaním (pred tvorbou klasu), keď obsahujú podstatne viac dusíkatých látok a menej vlákniny ako po odkvitnutí, čiže sú podstatne výživnejšie a stráviteľnejšie. Podobne ako pri sušení sena, aj pri konzervovaní krmív silážovaním platí, že porast musí byť z hľadiska výživnej hodnoty skosený v optimálnom vegetačnom štádiu.
Z údajov tabuľky 1 vyplýva, že v porovnaní s trávami majú seno aj siláž z ďateliny a lucerny v priemere vyšší podiel dusíkatých látok. Porast ďateliny obsahuje v sušine v štádiu pred kvetom približne 21 – 22 % dusíkatých látok, 4,2 – 4,4 % tuku a 17 – 19 % vlákniny. Po odkvitnutí klesá podiel dusíkatých látok na 14 %, tuku na 2,5 %, naopak vláknina vzrastá na hodnotu 32 – 33 % (takmer dvojnásobne).
Pri trávach (napr. kostrava lúčna) obsahuje porast pred kvetom v sušine priemerne 18,5 % N-látok, 4,8 % tuku a 20 % vlákniny, v štádiu po odkvitnutí je obsah N-látok približne 7 %, tuku 2,4 % a vlákniny až 35 %, čo je hodnota ešte vyššia, ako obsahuje väčšina prirodzených druhov potravy jelenej zveri v zime (smreková kôra 26-29 %, letorasty vŕby 27 %, hrabu 25 %, jaseňa, javora 20 – 22 % a pod.) (Rajský a kol., 2010).
Veľká závislosť je medzi vegetačným štádiom a obsahom vlákniny v lúčnom poraste (obr. 1). Optimálny obsah vlákniny pre jednotlivé spôsoby konzervovania porastu je nasledovný: pastva 22 %, silážovanie 24 – 25 %, sušenie 27 %.
Významným aspektom pôsobiacim na kvalitu sena sú klimatické podmienky počas jeho prípravy. Počasie ovplyvňuje rýchlosť sušenia, rozkladné procesy, a tým množstvo zachovaných živín. Čím rýchlejšie napr. porast po skosení zaschne, tým menšie sú straty živín predýchaním, čiže spotrebou na samostravovanie rastliny po oddelení od koreňa, keďže fyziologické procesy nezanikajú v bunkách okamžite po kosbe. Príkladom môže byť zimný konárik zo stromu, ktorý vo váze s vodou vytvorí v priebehu niekoľkých dní lístky, čiže zásobné látky (živiny) odseknutá rastlina týmto spôsobom spotrebuje, ale len kým má k dispozícii vodu. Treba si uvedomiť, že už v optimálnych podmienkach pri suchom a teplom počasí predstavujú straty približne 15 – 20 % a úmerne so zhoršenými klimatickými faktormi v priebehu sušenia ďalej klesá aj nutričná hodnota (najmä straty ľahko stráviteľných zložiek), a to až do 40 – 60 % oproti hodnote v sušine pôvodného porastu.
Využiteľnosť živín v sene charakterizuje skutočná stráviteľnosť. V našich experimentoch na nitrianskom pracovisku sme ju stanovovali metódou in vivo, to znamená priamo pri živej zveri. V experimente sme rozdelili seno do troch kvalitatívnych tried – kvalitné, priemerné a nekvalitné (obr. 2) na základe obsahu vlákniny a dusíkatých látok (súčasťou zatriedenia bolo aj senzorické – čuchové hodnotenie). Stráviteľnosť organickej hmoty pri kvalitnom sene predstavovala 70 %, kým pri nekvalitnom iba 40 %.
Z pohľadu výživy jelenej zveri môžeme považovať seno s dominantným zastúpením tráv za kvalitné, ak dosahuje viac ako 140 g dusíkatých látok, za priemerné, ak dosahuje 120 – 140 g dusíkatých látok a za nekvalitné, ak dosahuje menej ako 120 g dusíkatých látok v prepočte na sušinu. S poklesom stráviteľnosti, s čím súvisí vyšší obsah vlákniny, zároveň spravidla klesá príjem samotného krmiva, a to aj v dôsledku nižšej chuťovej atraktívnosti. Denný príjem kvalitného sena jeleňou zverou je podľa našich sledovaní približne o 30 % vyšší ako v prípade nekvalitného.
Ako nekvalitný môže byť hodnotený aj druh sena v kŕmidlách z pohľadu odlišného druhu zveri. V procese evolúcie sa prispôsobili jednotlivé druhy prežúvavcov na trávenie rastlinnej potravy s rôznym obsahom vlákniny. Napríklad z našej prežúvavej zveri - srnčia zver vyžaduje ako selektívny konzument najnižší podiel vlákniny v dennom príjme (obr. 3). Preto si aj zo sena vyberá najjemnejšie časti - lístky. Napríklad lucernové seno s nízkym zastúpením lístkov, čiže s vyšším podielom hrubej vlákniny, môže byť relatívne dobre využiteľné muflóňou, danielou, prípadne jeleňou zverou, ale pre srnčiu zver, ktorá vyžaduje ľahšie stráviteľnú potravu, je nevhodné. Príjem priemerne kvalitného lúčneho sena, z botanického hľadiska tvoreného trávami, spôsobuje srnčej zveri značné straty na telesnej hmotnosti, vedúce až k úhynom. Z lucernového a ďatelinového sena si srnčia zver vyberá iba listové časti. V sušine lucernových lístkov je obsah N-látok okolo 27 % – 30 % a obsah vlákniny asi 16 %. Naopak, v sušine stoniek dosahujú N–látky menšie zastúpenie, priemerne asi 13 %, a vláknina podstatne viac, v porovnaní s lístkami, priemerne asi 46 %. Preto je potrebné tento druh krmiva v kŕmidlách pravidelne meniť, keďže pri nízkom podiele lístkov je z pohľadu zimného kŕmenia srnčej zveri prakticky bezcenný a pri jelenej zveri ho môžeme považovať iba za slabší nutričný zdroj.
Na záver príspevku by sme chceli v krátkosti spomenúť problematiku zdrojov získavania sena. Najlacnejším spôsobom zabezpečenia objemového krmiva je svojpomocná príprava sena kosením lúčnych porastov vo vlastnom poľovnom revíri. Využitá je pritom personálna kapacita, ktorou poľovnícke združenia disponujú.
Rýchlejším ale cenovo náročnejším je spôsob, keď užívateľ revíru seno zakúpi od podniku zaoberajúcim sa rastlinnou výrobou.
Pri príprave sena vo vlastnej réžii je nutné ale zvážiť, či kosením lúk neznížime potravné možnosti týkajúce sa pastvy zveri v revíri vo vegetačnom období. Najmä v suchších podmienkach je potrebné seriózne posúdiť, či pokosením zelenej biomasy lúčneho porastu nespôsobíme to, že zveri odoberieme pastvu, a tá bude potom odkázaná na ohryz lesných drevín. Tento aspekt nadobúda význam najmä pri vyššej hustote zveri alebo vo zverniciach.
Taktiež je potrebné zvážiť vplyv pastvy dobytka v okrajových častiach revírov na znižovanie potravnej ponuky zveri. V niektorých revíroch práve intenzívna pastva hovädzieho dobytka významným spôsobom ovplyvňuje výživové možnosti poľovnej zveri. V takýchto prípadoch radšej na kosenie a prípravu sena zabudnime a hľadajme dodávateľa kvalitného objemového krmiva.
Ing. Matúš RAJSKÝ, PhD. a Dr. Miroslav VODŇANSKÝ, PhD.
Středoevropský institut ekologie zvěře Wien, Brno, Nitra
Institut ekologie zvěře VFU Brno
Centrum výskumu živočíšnej výroby Nitra, Ústav výživy