Farba parožia je na prvý pohľad triviálna problematika, ktorej sa v zásade samostatné články nevenujú. V našich príspevkoch pravidelne reagujeme na otázky, ktoré odzneli v praxi. Pred istým časom nás prekvapil rozhovor dvoch poľovníkov. Jeden z účastníkov uvedenej diskusie vysvetľoval druhému, že farba jelenieho parožia je daná geneticky! Na základe uvedeného tvrdenia sme sa rozhodli pripraviť aspoň krátky článok k danej problematike. Stručne si povieme o niektorých faktoroch ovplyvňujúcich farbu parožia zástupcov čeľade jeleňovitých, čiže u nás sa to týka jeleňa, srnca, daniela, prípadne losa.
S posudzovaním farby parožia sa stretávame pri bodovaní trofejí, pričom tmavšie sfarbenie prestavuje väčší počet bodov. Od čoho teda závisí či je parožie svetlé alebo tmavé?
Pri vytĺkaní dozretého parožia sa samec zbavuje lyka a obnažuje hmotu parohoviny, ktorá je ešte v tomto štádiu biela. Na začiatku, pri strhávaní lyka, krv čiastočne zafarbuje bielu parožnú hmotu, ale následne paroh začína získavať farbu materiálu, na ktorom samec vytĺka. To znamená, že zo začiatku krv, potom šťavy a živica drevín, prípadne pôda postupne farbia biely paroh.
Lepšiemu uchyteniu farby, resp. jej zachovaniu napomáha aj perlenie a rýhovanie parohu. Samotné vlastnosti lepkavej živice napomáhajú udržaniu farby. Povrch parohu okrem perál a rýh sa vyznačuje aj poréznosťou – drobnými otvormi, v ktorých sa farbiace zložky lepšie uchytia.
Takže do istej miery môžeme súhlasiť s tvrdením, že predpoklady pre zafarbenie parohu sú čiastočne dané aj geneticky, ak potomstvo dedí povrchovú štruktúru parohu. Ak však nie sú k dispozícii vhodné dreviny – paroh zostáva bez farby, alebo len svetlý i keď má optimálny povrch parohoviny.
Dobré podklady pre pochopenie vplyvu jednotlivých faktorov podieľajúcich sa na výslednom zafarbení parohu nám poskytujú farmy zveri založené na trávnatých porastoch bez existencie lesného porastu. V prípade fariem, kde absentuje lesný porast je bežné, že aj dospelé jelene, daniele majú úplne svetlé parožie. Tieto samce, ak chýbajú dreviny, vytĺkajú parožie na plotoch a kŕmnych zariadeniach, ktoré im parožie obyčajne nezafarbia.
Podobne v nížinných lokalitách otvorenej kultúrnej krajiny s nízkou mierou lesnatosti sa táto skutočnosť odráža na svetlejšom paroží srncov v porovnaní s horskými podmienkami.
Vyššie položené lesné biotopy s väčším zastúpením ihličnatých drevín poskytujú podmienky na tmavšie zafarbenie parožia. Uvádza sa, že borovica a kosodrevina (kleč), prípadne smrekovec (modřín) spôsobujú tmavšie sfarbenie, kým mäkké listnaté dreviny iba svetlé sfarbenie.
Ďalším aspektom popri vyššie uvedených podmienkach je aj pohlavná a teritoriálna aktivita samca, ktorý parožie najskôr zbavuje lyka na drevinách, neskôr značkuje teritórium otieraním a obíjaním drevín, a tým priebežne dofarbuje parožie. Preto sa aj vraví, že staršie samce majú lepšie vybielené hroty vetiev, práve kvôli zvýšenej aktivite. Vplyv na vybielenie koncov vetiev má aj samotný povrch parohu.
Zaujímavým aspektov týkajúcim sa farby parožia je, že parožie nezískava konečnú farbu hneď pri zbavení sa lyka pri vytĺkaní, ako si mnohí poľovníci mylne myslia. Pri vytĺkaní získa určitú farbu, ktorá ale nie je stála a v priebehu nasledujúcich dní a týždňov sa do istej miery (spravidla iba mierne) stráca, alebo znova obnovuje a to vplyvom počasia, dostupných drevín, povrchu parohu a aktivity samca.
Niekoľko rokov sledujeme zmeny farby parožia u srncov a jeleňov v priebehu roka. Napríklad srncom pri vytĺkaní parožia v experimente sme predložili konáre ihličnatých a listnatých drevín. Parožie v priebehu prvých dní získalo, podľa očakávania, rôzne odtiene hnedej farby. Týždeň po vytlčení sme už však srncom ďalšie dreviny nepredložili. Už po 1 mesiaci srncom farba parožia zbledla a parožie zostalo trvalo až do zhodenia svetlé. Podobne je tomu aj pri jelenej zveri.
Parožie získava farbu aj vplyvom rytia v pôde, jedná sa však len o dočasné zafarbenie, ktoré po prvom dlhšie trvajúcom daždi a niekedy aj po snežení mizne. Tu však chceme poukázať na význam zrážok na farbu parohov.
Počas ruje majú samce vo voľnej prírode spravidla dostatočne zafarbené parožie – je to dôsledok zvýšenej aktivity samca spojenej s otĺkaním drevín. V období, keď však dlhodobejšie prší, farba do istej miery bledne. Samec však opätovne paroh obíjaním drevín dofarbuje. V súvislosti s klesajúcou aktivitou samca a vplyvom dažďa v zime dochádza k miernemu slabnutiu odtieňov hnedej.
Zberači zhodov parožia sa už zrejme tiež stretli s tým, že keď nerozvážne umývali paroh v snahe zbaviť ho zeminy, alebo iných nečistôt – prišlo vplyvom vody a trenia k miernej strate farby.
V zásade však majú samce z voľnej prírody tmavšie parožie v porovnaní so samcami z fariem, a preto považujeme existujúcu drevinovú skladbu za rozhodujúci faktor podieľajúci sa na výslednom sfarbení parožia.
Ing. Matúš RAJSKÝ, PhD.
Středoevropský institut ekologie zvěře Brno, Wien, Nitra
Institut ekologie zvěře VFU Brno
Centrum výskumu živočíšnej výroby Nitra