Prípady otráv srnčej zveri repkou sú opakujúci sa zdravotný problém s ktorým sa poľovnícka prax sezónne stretáva. Informácie o výskyte repkových intoxikácií prichádzajú z poľovníckeho terénu každoročne, aj s bilanciami o priamych stratách srnčej zveri úhynom v ich dôsledku. Preto, aj keď uvedená téma nie je nová, považujeme za účelné v krátkosti popísať históriu tejto alimentárnej intoxikácie, jej príčiny, klinické prejavy, patologicko-anatomický nález, mechanizmus pôsobenia repky na organizmus srnčej zveri a náčrt dostupných opatrení, a to vo forme zrozumiteľnej širokej poľovníckej, ale aj nepoľovníckej (poľnohospodárskej) verejnosti.
Už v osemdesiatych rokoch 20. storočia bol hlásený v Rakúsku zvýšený výskyt tohto ochorenia. Veterinárna univerzita vo Viedni sa vtedy začala zaoberať prípadmi srnčej zveri s nápadnými zmenami správania (Vodnansky, 1998). Postihnuté jedince sa vyznačovali zníženou plachosťou pred človekom, alebo poľovnými psami, nereagovali na zvuky a prejavovali známky slepoty. Súčasne poľovníci nachádzali na poliach uhynutú, alebo chorú srnčiu zver, ktorá bola posielaná na laboratórne vyšetrenia.
V tom období bolo vyšetrených 86 uhynutých zvierat, ktoré boli spravidla v slabej telesnej kondícii, až chorobne vychudnuté – kachektické. Pri pitvách sa zisťovali prekrvené vnútorné orgány a pri prevažnej väčšine zvierat aj vodnatý, často aj spenený obsah predžalúdkov. V ňom zistený podiel sušiny bol spravidla menší ako 10 %, čo predstavuje polovičnú hodnotu bežne zisťovaného obsahu sušiny v bachore srnčej zveri.
Výsledky chemických analýz preukázali vysoký obsah dusíkatých látok (bielkovín) a naopak, veľmi nízky podiel hrubej vlákniny.
Pri botanických rozboroch tráviaceho aparátu uhynutej zveri sa v obsahu nachádzala prevažne repková hmota, ktorej podiel dosahoval v extrémnych prípadoch takmer 100 %. Väčšinu uhynutej zveri tvorili srnčatá (podiel viac ako 80 %), teda vnímavejšie k ochoreniu boli jedince mladšie ako 1 rok. Nápadná bola práve nevyhovujúca kondícia väčšiny uhynutých srnčiat, ktorých priemerná hmotnosť bez vyvrhnutia (celková) predstavovala 12,4 kg. Najnižšia zistená hmotnosť bola 8,4 kg. Pre porovnanie: priemerná živá hmotnosť normálne vyvinutých zdravých srnčiat v zimnom období by mala byť väčšia ako 15 kg. Výsledky analýz špeciálnych kondičných parametrov, napr. množstva tukového tkaniva, obsahu glykogénu (ľahko mobilizovateľného cukru) v pečeni, ktorý predstavuje určitú pohotovostnú energetickú rezervu organizmu – nedosahovali fyziologické hodnoty zdravých zvierat. Uvedené informácie poukazovali na energetické vyčerpanie organizmu.
Okrem úhynov sa pri spomenutej epizóde v Rakúsku vyšetrovalo a sledovalo 20 jedincov odchytenej srnčej zveri s výraznými prejavmi ochorenia. Všetky tieto zvieratá boli apatické a nereagovali nielen na ľudskú prítomnosť, ale dokonca ani na priamy manuálny dotyk. Vnímanie rozdielu medzi svetlom a tmou bolo do určitej miery zachované. Zvieratá sa vyhýbali miestam so zvýšenou intenzitou osvetlenia.
Príjem potravy bol u pozorovanej zveri znížený, a to i pri dostatočnom predkladaní atraktívnych a dieteticky vhodných krmív. Časť postihnutých zvierat mala pravdepodobne zmenené vnímanie chuťových a čuchových vnemov, lebo konzumovala podstielku a exkrementy a často sa iných predkladaných krmív takmer ani nedotkla. Príjem vody bol v porovnaní so zdravou zverou naopak podstatne vyšší. Niektoré choré jedince pri pití ponárali celú hlavu až po ušnice do vody, čo bol ďalší markantný prejav značne narušeného správania. Po vypustení do výbehu prijímali choré zvieratá hltavo vo veľkom množstve sneh.
Charakteristickým nálezom boli zmeny v zložení krvi. Všetky choré zvieratá sa vyznačovali pokročilou chudokrvnosťou. Počet červených krviniek priemerne dosahoval iba polovicu normálnej fyziologickej hodnoty. Približne v rovnakom rozsahu bol znížený aj obsah červeného krvného farbiva - hemoglobínu. V červených krvinkách boli pod mikroskopom sledované špeciálne útvary, takzvané Heinzove telieska, prítomnosť ktorých signalizuje poškodenie a následný rozpad červených krviniek. Okrem toho bol v krvi stanovený zvýšený obsah močoviny.
V nasledujúcom období boli postupne hlásené prípady repkových intoxikácií aj z iných európskych krajín, napríklad zo Spolkovej republiky Nemecko, z Českej republiky, Maďarska, Poľska a ďalších.
Aj na Slovensku každoročne prichádzajú z poľovníckej praxe informácie o výskyte repkových intoxikácií spojených s hynutím postihnutých zvierat, a súčasne aj otázky týkajúce sa príčin tejto zdravotnej poruchy. Prvé informácie o ochoreniach a úhynoch srnčej zveri v okolí kultúr repky v slovenských podmienkach časovo korešpondovali so spomenutými prípadmi v Rakúsku. Detailne bol opísaný prípad z decembra 1988 až januára 1989 z oblasti Podunajskej nížiny, kde na parcele repky s výmerou viac ako 120 hektárov v priebehu troch dní uhynulo z čriedy 22 jedincov srnčej zveri 14 zvierat, z toho bolo 8 v kategórii srnčiat.
Otravy srnčej zveri repkou sa do súčasnosti striedavo vyskytujú v rôznych regiónoch Slovenska každú zimnú sezónu, a to vo všetkých oblastiach s výsevom repky. Zrejme aj na základe zvýšenej informovanosti poľovníckej praxe o tejto sezónnej zdravotnej poruche a prijímaným opatreniam v cielenom manažovaní výživy a prikrmovania zveri v rizikových lokalitách, prípady úhynov srnčej zveri z dôvodu intoxikácie repkou v posledných rokoch nemávajú charakter hromadného hynutia, ale sú skôr individuálne.
Aj napriek tomu zostáva táto alimentárna choroba v podiele na „zimných“ stratách na srnčej zveri v poľných poľovných revíroch významnou diagnózou. Výnimkou nie je ani uplynulá zima 2012/2013, pričom len počas januára a februára boli prípady otráv srnčej zveri repkou hlásené z 12 okresov Slovenska. Napriek značnej variabilite a intenzite klinických symptómov pri otrave repkou pri srnčej zveri, sú spoločným prejavom intoxikácie zmeny v správaní postihnutých jedincov. Spomenutá nápadná strata plachosti pred človekom (obr. 1), poruchy pohybu, apatia, strata orientácie, znížená reakcia na sluchové, zrakové a pachové podnety, pri chronickom priebehu otravy chorobné chudnutie a niekedy charakteristická hnačka (obr. 2). Postihnutie zrakového aparátu viedlo v niektorých prípadoch až k oslepnutiu (obr. 3).
Pri posudzovaní uhynutých zvierat boli zisťované hemoragické – krvavé zápalové zmeny na predžalúdkoch a črevách (obr. 4, 5), patologické zmeny na pečeni (obr. 6), obličkách, ale aj pľúcach (obr. 6a) a ďalších vnútorných orgánoch (obr. 6b). Charakteristická je tympánia – zdutie (obr. 7) s preplnením tráviaceho aparátu vodnatým obsahom s netypickou štruktúrou a farbou (obr. 8, 9) často speneného charakteru. Pozoruje sa znečistenie srsti riedkym trusom – hnačkou v análnej oblasti a na panvových končatinách (obr. 10).
Pokiaľ sa pri srnčej zveri už prejavili typické klinické príznaky choroby, a prestala prijímať potravu, dosiahla intoxikácia také pokročilé štádiu, že aj napriek umiestneniu do interiérov a pokusom o terapiu (obr. 11) je prognóza nepriaznivá a choroba nezvratná a nevyliečiteľná (obr. 12).
Otrava repkou býva aj na Slovensku jednou z najčastejších príčin porúch zdravotného stavu a tiež úhynov srnčej zveri v zimnom období, kedy je repka v poľnohospodárskej krajine lokálne mnohokrát jediným dostupným zdrojom zelenej potravy.
Opatrenia voči otrave repkou vôbec nie sú jednoduché a v praxi sú ťažko uskutočniteľné. Prípadné použitie repelentných látok má len miestny a obmedzený význam, náročnosť oplotenia najkritickejších parciel vylučuje aj takúto mechanickú prevenciu. Nemožno odporúčať ani plašenie – vyháňanie srnčej zveri z kultúr repky, nakoľko to nezabezpečí trvalý účinok a zver sa na tieto stanovištia vracia, a takto spôsobený stres v zimnom období má celý rad ďalších negatívnych dopadov na zver.
Najprirodzenejším opatrením je správna výživa zveri a jej kŕmenie. V spolupráci s užívateľmi vybraných poľných revírov sme v terénnych podmienkach odskúšali efektívnosť takýchto preventívnych opatrení. Nie priamo na plochách repkovej kultúry, ale v okolí na prístupoch k „rizikovým“ parcelám bolo už od druhej polovice mesiaca august zabezpečené predkladanie otiepok – viazaničiek lucernového a ďatelinového sena (na porovnanie aj letniny z letorastov drevín) v jednoduchých prenosných kŕmnych zariadeniach a z jadrových krmív výhradne ovos (jednorázovo denne pre jedno kŕmne miesto) v množstve maximálne 3 kg a kamenná soľ. Otiepky sena boli umiestňované pokusne aj voľne, mimo kŕmneho zariadenia, najčastejšie do kríkov bazy čiernej vo výške od 20 do 70 cm nad zemou.
Pozorovaním nebolo zistené, že by srnčia zver preferovala „bratie“ sena v závislosti od výšky umiestnenia nad terénom, ani rozdiely vo vyhľadávaní sena uskladneného v jednoduchom zariadení (kovových, alebo drevených jasličkách), alebo v bazových kroch. Počnúc mesiacom november pravidelne boli tieto zdroje potravy navštevované aj zajacmi a bažantmi.
Charakter biotopu, kde prebiehali sledovania: jednalo o dva poľné poľovné revíry s prevahou poľnohospodárskej pôdy a na podávanie krmiva sa využívali okrajové partie remízok a vetrolamov. V jednom prípade sa ako kŕmne miesto vybral aj porast trstiny lemujúci melioračný kanál. Kŕmne lokality boli vo vzdialenosti 10 až 100 metrov od okraja parciel repky, podľa situovania v teréne. Na uvedenej nepoľnohospodárskej pôde, ktorá súčasne predstavovala celoročne prirodzené úkrytové stanovištia sa zver mimo času pastvy na repke s obľubou zdržiavala.
Podľa našich pozorovaní zver preferovala tie miesta predkladania krmiva, kde súčasne bola k dispozícii aj soľ. Po prvých pokusoch podávania ovsa a soli v kŕmidlách „válovcoch“ sme postupne prešli na ich jednoduchú aplikáciu priamo pod umiestnené objemové krmivo. Porovnanie frekvencie návštevy takýchto „kŕmnych miest“ srnčou zverou s predkladanou soľou a bez soli, jednoznačne preukázalo význam aplikácie soli.
Všeobecne však platí, že nie vždy srnčia zver seno v revíroch „berie“, a to ani v čase núdze, a teda ani v prípade jeho predkladania v rámci opatrení pred intoxikáciou repkou to problém úplne nerieši. V niektorých prípadoch sme pozorovali, že srnčia zver konzumovala aj predloženú slamu (voľne loženú v kôpkach do výšky 20 – 30 cm). Záujem o slamu však srnčia zver prejavovala len v krátkom časovom období, nie dlhšie ako do polovice októbra.
Na základe niekoľkoročných pozorovaní, a zhodnotenia zdravotnej situácie srnčej zveri vo vzťahu k intoxikácii repkou môžeme zhrnúť, že prípady vzniku a prejavov otráv majú istú periodicitu, teda nemusia sa v podobnom rozsahu (ani lokalite) prejavovať každý rok. Preto je nezodpovedanou otázkou, ktoré sekundárne podmieňujúce faktory sa pri intoxikáciách repkou uplatňujú, a teda či ich dokážeme posúdiť a hlavne ovplyvniť. To zdôrazňuje dôležitosť súčinnosti poľovníckeho manažmentu a veterinárnej starostlivosti, najmä v oblasti monitorovania tejto zdravotnej poruchy na úrovni terénnej praxe.
Je nevyhnutné pripustiť aj skutočnosť, že istá časť užívateľov poľovných revírov straty úhynom spôsobené intoxikáciou repkou nenahlási, a to aj z dôvodu, že evidencia a štatistika úhynov je jedným z podkladov pre plánovanie chovu a schvaľovanie plánu lovu srnčej zveri pre najbližšiu poľovnú sezónu.
Sumarizácia výsledkov patologických vyšetrení uhynutých jedincov srnčej zveri z dôvodu otráv repkou, laboratórnych nálezov, záverov z vyšetrení chorých zvierat a príslušných analýz, umožnila objasnenie príčiny a priebehu ochorenia. Na ochorení sa podieľajú minimálne dva procesy, ktoré prebiehajú nezávisle na sebe v organizme srnčej zveri pri nadmernom príjme repky. Jedným z nich je porucha trávenia, ku ktorej dochádza pri nadmernom prijímaní repkového listu, v dôsledku vysokého obsahu dusíkatých látok (bielkovín) a veľmi nízkeho podielu štrukturálnej hrubej vlákniny.
Následne dochádza k penivému kvaseniu v bachore, ktoré je často spojené so zdutím, a zápalovými procesmi sliznice slezu (žalúdku) a čriev. Tento chorobný proces má spravidla prudký priebeh a často dochádza k akútnemu úhynu postihnutého zvieraťa, pričom sa ani nemusia rozvinúť už spomenuté typické prejavy repkového ochorenia.
Hlavnou príčinou vzniku týchto zdravotných porúch je nadmerný príjem látky nachádzajúcej sa v značných množstvách v stonkách a listoch repky (ale i ďalších kapustovitých rastlín) - označenej ako S-methylcysteinsulfoxid, známej tiež pod skratkou SMCO. Táto látka sa v bachore prežúvavcov v priebehu trávenia premieňa na toxický dimethyldisulfid, ktorý po preniknutí do krvného obehu vyvoláva otravu a spôsobuje aj spomenuté poškodenie a následný rozpad červených krviniek. Znížením obsahu krvného farbiva je obmedzená schopnosť krvi prijímať v pľúcach kyslík a transportovať ho v organizme.
Nedostatočné zásobovanie kyslíkom spôsobuje zníženie až obmedzenie fyziologických funkcií niektorých životne dôležitých orgánov. Jedným z nich, ktorý sa radí medzi najcitlivejšie k nedostatku kyslíka je mozog a práve narušenie činnosti určitých mozgových centier v dôsledku nedostatočného prísunu kyslíka môže byť jednou z príčin typických zmien v správaní postihnutej zveri.
Poškodenie vnútorných telesných orgánov, v prvom rade pečene a obličiek vedie k postupnému zlyhávaniu ich činnosti a následkom je uhynutie postihnutého zvieraťa. Napríklad pri spomenutých sledovaniach chorej zveri z dvadsiatich pozorovaných chorých jedincov srnčej zveri, ich v priebehu krátkej doby (do 24 hodín) uhynulo trinásť, a to aj napriek vykonávanej podpornej liečbe. Žiadne zviera, ktoré bolo zahrnuté do ošetrovania už v štádiu rozvinutých klasických príznakov otravy repkou sa nepodarilo zachrániť.
Závery:
* Na základe skúsenosti s touto problematikou možno uviesť, že pôvodné obavy z masívneho negatívneho dopadu (pri rozsiahlom plošnom pestovaní repky v niektorých oblastiach) na srnčiu populáciu sa nenaplnili.
* Vykázaný úhyn srnčej zveri v dôsledku otráv repkou je v celkovom meradle menší, ako úbytok spôsobovaný kolíziami zveri s motorovými vozidlami, alebo straty na srnčatách v dôsledku agrotechnických prác.
* Je potrebné objektívne podotknúť, že repka predstavuje pre srnčiu zver v zime vysoko atraktívnu potravu a jej pestovaním sa značne zvyšuje disponibilná potravná základňa v zimnom období. Srnčia zver sa s obľubou pasie na repkových poliach.
* Skúsenosti ukázali, že k úhynom spôsobeným „repkovým ochorením“ dochádza v prípadoch, kde má srnčia zver zhoršenú kondíciu a vo výžive je v zimnom období príliš jednostranne orientovaná na túto plodinu, v dôsledku obmedzených zdrojov inej, primerane atraktívnej potravy.
* Význam pri prevencii tohto alimentárneho ochorenia má predovšetkým poľovnícka starostlivosť, a to nielen počas zimného obdobia. Základným opatrením preto zostáva správne vykonávané prikrmovanie. Čo sa týka vhodného výberu krmív neexistuje žiadny univerzálne platný návod. V poľovných revíroch so zvýšeným výskytom repkového ochorenia sa napríklad dobre osvedčilo predkladanie kvalitného lucernového alebo ďatelinového sena, rovnako aj kombinácia jablčných výliskov s ovsom a špeciálnej kŕmnej zmesi, obsahujúcej dostatočné množstvo štrukturálnej hrubej vlákniny. Základom úspešného brania krmiva srnčou zverou je aby krmivo dosahovalo vysokú kvalitu, z čoho vyplýva aj chuťová atraktivita pre srnčiu zver.
* Platí, že je dôležité pristúpiť k podávaniu krmiva včas, to znamená ešte pred začiatkom zimného obdobia. Krmivá je potrebné predkladať zveri nie len v dostatočnom množstve, ale aj pravidelne, tak aby boli pre srnčiu zver podľa potreby stále k dispozícii.
* Negatívom môže byť súčasná nadmerná konzumácia repkových listov a nadmerný príjem obilia (najmä šrotovaného), čo môže tráviace problémy len znásobiť. Preto v problematických regiónoch odporúčame predkladať z obilia iba ovos a aj ten v obmedzenom množstve, a to 2 - 3 kg na jedno kŕmne zariadenie / pri jednom kŕmení.
* Na základe súčasných vedomostí a praktických skúseností možno uviesť, že zimným stratám pri srnčej zveri spôsobovaným repkou, je možné predchádzať, alebo ich aspoň obmedziť. Preto v poľovných revíroch s dobrou úrovňou starostlivosti o zver, by ani rozšírené pestovanie tejto plodiny nemalo predstavovať taký závažný problém, za ktorý je niekedy považované.
* Aby sa vyššie uvedené zásady mohli uplatniť, je bezpodmienečne potrebné zabezpečiť, aby srnčia zver mohla krmivá aj konzumovať v pravidelne sa opakujúcich potravných cykloch, čiže minimalizovať rušenie denného biorytmu srnčej zveri v revíri.
doc. MVDr. Dušan RAJSKÝ, PhD., MVDr. Miroslav VODŇANSKÝ, PhD.,Ing. Matúš RAJSKÝ, PhD.
Stredoeurópsky inštitút ekológie zveri Brno, Nitra, Viedeň
Institut ekologie zvěře VFU Brno
Katedra ochrany lesa a poľovníctva Lesníckej fakulty TU Zvolen
Centrum výskumu živočíšnej výroby Nitra