Vymyslené bájky, legendy a mnoho „virtuálnych“ strašidelných príbehov, to sú nosné literárne žánre, v ktorých hlavným negatívnym hrdinom je rys ostrovid. Zviera vzbudzujúce u väčšiny ľudí rešpekt, ba u mnohých vari až hrôzu a strach. Korene týchto neblahých predsudkov, ktoré mnohí z nás k rysovi prechovávajú, majú svoj pôvod už v ranom detstve, keď sme boli „odchovaní“ na klasických rozprávkach, v ktorých aj toto zviera zvyčajne vystupovalo v negatívnej role, a pritom najmä vo vzťahu k silnejšiemu predátorovi – človeku ide o plaché a pomerne mierumilovné zviera.
Je prinajmenšom poľutovaniahodné, že napriek tomu, že vo svetle vedeckých poznatkov na prahu tretieho tisícročia je toto zviera vo vzťahu k človeku „neškodné“, v detstve zasiate negatívne predsudky v nás pretrvávajú ako nevyprchajúce rezíduum.
Na úsvite tretieho milénia prežíva populácia rysa ostrovida ešte na strednom, severnom a východnom Slovensku (Strážovské, Kremnické vrchy, Malá a Veľká Fatra, Kysuce, Oravská aj Liptovská kotlina, Vysoké aj Nízke Tatry, Slovenský raj, Muránska planina, Levočské pohorie). Druhý „zástupca“ živočíšneho pána lesov (na pomyselnom tróne zvieracej ríše u nás je medveď hnedý, jeho prvým zástupcom je vlk dravý) sa zdržiava v lesnatom území najmä vo vyšších polohách (600 – 1500 m n. m.). Obľubuje lesné územie v členitom teréne so skalnými partiami, kde nachádza dostatok odpočinkových miest, ktoré predstavujú podstatnú charakteristiku biotopu rysa. Ako živočích s prevažne súmračnou a nočnou aktivitou potrebuje k dennému odpočinku miesta, kde nájde pre tento svoj charakteristický etologický prejav tak prepotrebný pokoj. Pri svojich nočných niekoľkokilometrových potulkách revírom sa po väčšinu roka samotársky žijúci rys môže zatúlať, prirodzene, aj do bezprostredného susedstva podhorských dedín, či horských hotelov situovaných v lesných komplexoch.
Pri trocha šťastia možno zahliadnuť v nočných hodinách dve svetielkujúce oči tejto šelmy aj pri frekventovanej dopravnej komunikácii, vedúcej lesnými porastmi, kde ho láka ľahko dostupná potrava – zrazená zver. Rys je totiž prírodou predurčený aj na to, aby sa podieľal vedno s inými „vyvolenými“ živočíchmi na likvidácii zdochlín. Spolu s medveďom, vlkom, či krkavcom sa spolupodieľa na odstránení toho, čo môže byť zdrojom chorôb a zabraňuje tak ďalšiemu rozkladu kadáveru. Rys ako zviera, ktoré je vyzbrojené mnohokrát lepšími čuchovými senzormi ako jeho spolupútnik človek, zacíti molekuly z uhynutej zveri, ktoré roznáša vánok povetrím, až na vzdialenosť niekoľkých stoviek metrov! Nečudo teda, že lačný rys najmä po dlhotrvajúcom zimnom pôste môže prísť za takouto potravou až do tesného susedstva s ľudskou civilizáciou.
Početnosť populácie rysa ostrovida sa v slovenských lesoch odhaduje na 300 jedincov.
Niekoľko zaujímavostí o rysovi ostrovidovi
Dĺžka tela: 80 – 130 cm, výška: 60 – 75 cm, hmotnosť: 18 – 35 kg. Rys ostrovid má charakteristický a s nijakým iným živočíchom nezameniteľný vzhľad: pomerne krátke telo a vysoké nohy, veľmi krátky chvost a pomerne veľkú guľatú hlavu. Na konci ušníc má rys ostrovid štetiny predĺžených chlpov a viac menej predĺženú srsť na lícach, ktorá vytvára charakteristické „bokombriadky“. Srsť je sfarbená premenlivo. Niektoré jedince sú hrdzavohnedé, iné hrdzavosivé s hnedočiernymi škvrnami, brušná strana je krémová až čisto biela. Zo zmyslov má najlepšie vyvinutý zrak, čuch a sluch. Potravou rysa ostrovida sú najmä kopytníky (jelenia, srnčia a diviačia zver), ale aj menšie zvieratá (zajace, hlodavce, vtáky, obojživelníky a hmyz). V letnom období si rys ostrovid spestruje jedálny lístok aj konzumáciou lesných plodov. V období gradácie drobných lesných hlodavcov, keď sú v lesných komplexoch premnožené, stávajú sa lesné myši hlavnou zložkou potravy rysa, čím plní popri role likvidátora uhynutej zveri aj dôležitú úlohu vrcholového predátora, udržujúceho na miere únosnej pre biotop početnosť populácií druhov, ktoré sa vyskytujú v jeho jedálnom lístku.
Rys ostrovid je súmračné a nočné zviera, cez deň odpočíva na miestach, kde nie je vyrušovaný a má pokoj (skalné rímsy, výklenky). Rád sa slní, najmä v zimnom a jesennom období na tradičných overených miestach, kde mu nehrozí nebezpečenstvo. Rys ostrovid žije samotárskym spôsobom života, len v období pytačiek (január-marec) vyhľadávajú samce rujné samice. Rysice sú gravidné 70 – 74 dní a v brlohu, umiestnenom na nejakom skrytom mieste – pod vývratom, pod skalným previsom, či v skalnej štrbine – vrhajú 2 – 4 slepé mláďatá. Oči sa im otvárajú na šestnásty až sedemnásty deň života. Z brlohu ich matka vyvádza obyčajne až po 3 – 4 mesiacoch. Matka ich pridája 3 – 4 mesiace a „uvádza“ do tajov rysieho živobytia celý rok. Rysice pohlavne dospievajú v dvoch rokoch, rysy o niečo neskôr vo veku dva a pol roka.
Aj keď sú rysy veľmi rýchle zvieratá, zdravá zver im väčšinou unikne. Ich korisťou sa stávajú obyčajne poranené, choré a zoslabnuté jedince, resp. staré jedince a mláďatá. Rys nie je lovec „na dlhé trate“, obyčajne testuje potenciálnu korisť prenasledovaním na krátku vzdialenosť. Takýto zdravotný test mu spoľahlivo prezradí diagnózu zveri, ktorá mu napovie, či sa mu „oplatí“ naháňať sa za vyhliadnutou potenciálnou korisťou, alebo sa jej vzdá a vyhliadne si iný objekt na lov. Míňať sily „nadarmo“ je neúčelné, a preto po niekoľkých desiatkach metrov, keď korisť nedohoní, vzdá sa naháňačky. V takomto prípade zdravotný test dopadol v prospech potenciálnej koristi, ktorá sa nedobrovoľne podrobila kondičnému vyšetreniu rysom. Takéto otestovanie potenciálnej koristi u rysa má pre ňu samotnú veľkú výpovednú hodnotu. Ubezpečí ju, že je zdravotne v naprostom poriadku a že sa nemusí obávať nechať sa „otestovať“ bez ujmy na zdraví aj druhýkrát alebo iným predátorom. Bola zdatná, a tak zostáva v prírode, čím rys ostrovid podobne ako vlk dravý má svoj nezastupiteľný podiel na selekcii zdatných jedincov v populáciách živočíchov, ktoré tvoria jeho potrvanú bázu. Ak je však zviera choré, poranené, prípadne menej zdatné (staršie jedince, mláďatá), rysovi sa ho podarí uloviť na krátku vzdialenosť a vyselektuje ho z populácie, ktorej takto pomáha zachovávať jedince s najlepšou genetickou výbavou pre život v daných prírodných pomeroch. Rysa možno považovať za akéhosi „šľachtiteľa“ populácií druhov, ktoré sú vystavené jeho predačnému tlaku. Má nezastupiteľný podiel na ich dobrej vekovej štruktúre a zdravotnom stave.
Rys, táto šelma s nepravdivým „tieňom“ krvilačnosti, ktorý mu „prischol“ najmä z nepravdivých rozprávok, plní v ekosystémoch nezastupiteľnú rolu regulačnú, selekčnú a asanačnú. Spoločne s inými väčšími predátormi (medveď, vlk) pomáha udržovať v rovnováhe stavy najmä kopytníkov, ale aj lesných myší. Keďže rys nepohrdne ani zdochlinou, jeho úloha pri likvidovaní kadáverov v prírode je tiež nezanedbateľná. Revír rysa ostrovida máva rozlohu 10 – 25 km2.
Čriepky zo života rysa ostrovida
V prírodných pomeroch strednej Európy si väčšina živočíšnych druhov „vyznáva lásku“ v jarnom období. Málokto by preto čakal, že v živočíšnej ríši starého kontinentu sa nájdu aj také druhy, ktoré sa zasnubujú práve uprostred zimy, a to ešte k tomu počas mesačných treskúcich mrazivých nocí! Takouto „výnimkou“ je však populácia rysa ostrovida, príslušníci ktorej majú práve v zimných dňoch svojské „vohľady“. Zásnuby rysej pospolitosti spadajú časovo do mesiacov január až marec.
Návštevník horských a podhorských oblastí stredného, severného a východného Slovenska sa môže, ak sa bude potulovať prírodnými zátišiami nočnou hodinou, stať „svedkom“ zásnubného rysieho mraučania. Náhodného svedka môžu rysie zásnuby v noci aj vystrašiť, pretože zvuky sú zavše aj nepríjemné a pripomínajú znásilňovanie, ba vari až hrdúsenie nejakého živočícha. Náhodný účastník zvláštneho vyznávania lásky medzi rysmi môže mať naozaj strach. Mraučanie rysov uprostred lesa, umocnené čarovnou atmosférou s mesačným svitom, evokuje u človeka neznalého zvláštne prírodné javy naozaj strašidelné predstavy… Podivné mraučanie potenciálnych snúbencov pripomína naozaj zvuky, ako keď by sa niekto pokúšal niekoho zaškrtiť… Človeku neznalému, ako si vyznávajú lásku rys s rysicou, pri započutí hrôzostrašných zvukov naskáču od strachu zimomriavky po celom tele…
Aj keď sa súdnemu človeku zdá, že klimatické pomery „vonku“ nie sú vonkoncom vhodné na „milovanie“, svätý Valentín je patrónom aj „zamilovaných“ rysov, ktorým pri zásnubách neprekážajú ani zdrvujúce februárové nočné mrazy…
Rysovi ostrovidovi pri jesennej výmene srsti narastá na labách hustá dlhá srsť, slúžiaca ako akési snežnice, ktoré mu napomáhajú pri brodení sa záľahami snehu, a tým so šetrením ťažko získanej energie pri pátraní za korisťou a jej prenasledovaní. Takáto zvláštna zimná „obuv“ uľahčuje rysovi nielen pohyb v sypkom snehu, ale pôsobí aj „protišmykovo“ na klzkých zľadovatených plochách! Aj preto má rys vyššie šance na dohonenie potenciálnej koristi (srnec), ktorá nie je na šmykľavý terén patrične „vyzbrojená“ protišmykovým výstrojom.
doc. Ing. Miroslav SANIGA, CSc., Ústav ekológie lesa SAV