Časopis Myslivost

Povaha tetrova hlucháňa

Myslivost 5/2014, str. 24  Miroslav Saniga
Od prvého okamihu, ako som sa po prvýkrát stretol v hlbokom lese s hlucháňom, pocítil som k tejto ratolesti prírody neobyčajnú náklonnosť. Od tejto chvíle ma s týmto vtáčím druhom spája čosi nedefinovateľné. Ako skúmam tajuplný život hlucháňov, krôčik za krôčikom spoznávam ich zvláštnu povahu, ktorou som doslova okúzlený. Svojskou povahou, ktorú nikdy celkom nepochopím, si ma hlucháne získali.

Hlucháň je svojou povahou veľmi „hanblivý“ vták, ktorý akoby sa nerád ukazoval ľuďom na oči. Najradšej sa pred človekom skryje v nejakej húštine na zemi alebo v korune stromov. Keď však „cíti“, že ho človek už spozoroval, pustí sa na krídla a prezradí sa hrmotavým odletom (Obr. 1). Hlucháne nerady preletujú väčšie vzdialenosti. Keď sa už musia presunúť na väčšiu vzdialenosť (napr. na tokanisko), potom letia obyčajne nízko ponad lesné porasty, a aby neboli tak nápadné, preletujú väčšinou na súmraku. Cez deň, keď hlucháňa nič nevyplaší, najradšej sa potuluje lesom „peši“.

Po väčšinu roka je hlucháň samotársky vták. Samota mu vyhovuje, hoci nie je až tak samotársky, že by mimo obdobia tokania nepotreboval občas vidieť svojich druhov.

Hlucháň je „posedný“ vták, ktorý dokáže často dlhé minúty sedieť a sledovať okolie bez toho, že by doslova „okom žmurkol“. Najmä pri spozorovaní nejakej podozrivej skutočnosti v okolí posedáva bez pohybu ako socha (Obr. 2).

K dobrým črtám povahy hlucháňa patrí aj „zhovievavosť“. Málokedy sa niekde veľmi „ženie“. Je len málo chvíľ v období tokania, keď majú kohúty „popletené správanie“ a občas pobehujú po tokanisku s našuchoreným perím na krku a s odstávajúcimi napoly spustenými krídlami.

Trpezlivosťou sú od prírody obdarené zvlášť hluchánie sliepky, ktoré sedia na násade najmä ku koncu inkubačnej doby s ohromnou trpezlivosťou i nebojácnosťou. Hluchánie kvočky sú známe svojou nebojácnosťou, keď „vydržia“ sedieť na násade tak pevne, že znesú i to najtesnejšie priblíženie, ba niekedy dokonca i pohladenie od človeka...

Hlucháň je vták, ktorý si rád dopraje obedňajší odpočinok či už na zemi, kde sa necíti až tak bezpečne, ako aj na strome, kde sa vie dokonale uvoľniť.

Hlucháň je milovníkom pokoja. Aj preto sú jeho obľúbenými stanovišťami odľahlé lesné komplexy. Je to vták, ktorý nielen obľubuje pokoj, ale sám ho v lese nenarušuje. Jeho hlas je na tak veľkého vtáka s hmotnosťou kohúta až 5 kg tichučký. Tokanie kohúta možno za veľmi priaznivých poveternostných (bezvetrie) a terénnych pomerov (tokanie z grúnika) započuť na maximálnu vzdialenosť 200 až 250 metrov. Pre porovnanie spev 500krát menšieho orieška počuje človek ešte na väčšiu vzdialenosť! Aj tento tichý hlas hlucháňa svedčí o tom, že tento živočích len veľmi nerád na seba upozorňuje a ruší ticho nočného lesa, kedy sa kohúty zaliečajú svojim nastávajúcim.

Hlucháň má viacero výrazových prostriedkov, ktorými dáva najavo svoje reakcie na vonkajšej podnety. Keď pristane na konári, spočiatku kontroluje situáciu v okolí v charakteristickej „vyšponovanej“ póze. Keď sa mu zdá všetko v poriadku a odnikiaľ nehrozí nijaké nebezpečenstvo, posedáva väčšinou v „klasickej“ vtáčej póze s uhladeným perím (Obr. 3).

Pri spozorovaní nejakého vzdušného predátora sa najčastejšie vystrie a bez pohybu sleduje potenciálneho nepriateľa.

V prípade spozorovania predátora na zemi, snaží sa ukryť v nejakej vhodnej húštine či už čučoriedia, stromčekov alebo i papradia, avšak vždy aspoň „na pol oka“ sleduje pohyb predátora.

Hlucháň sa rád venuje svojmu zovňajšku. Najčastejšie popoludní si preberá rad-radom perie. Pri čistení peria vždy priviera očné viečka, čo znižuje v tej chvíli jeho obozretnosť (Obr. 4). K obľúbeným činnostiam hlucháňa patrí popolenie v jemnom piesku alebo v prípade nedostatku vhodných miest na popolenie aj v krtincoch alebo v mraveniskách. Pri tomto „druhu toalety“ pôsobí hlucháň neobyčajne uvoľnene.

Hoci mienka ľudí o „múdrosti“ hrabavých vtákov je veľmi nízka, o hlucháňovi rozhodne neplatí, že je „hlúpy“. O neobyčajných vizuálnych schopnostiach hlucháňov svedčí napríklad skutočnosť, že na tradičné tokaniská sa zlietajú po desaťročia. Hlucháne dokážu „trafiť“ na svoje tokaniská aj za šera predvečerom alebo nadránom, ba i v hustej hmle a v noci len za mesačného svitu!

O „múdrosti“ hlucháňov som sa mal možnosť presvedčiť mnohokrát pri pozorovaní, ako sa snažili dostať k potrave, ktorá im nebola „na dosah“ zobáka. Nebolo to len pudové konanie, ale v skutočnosti „rozmýšľanie“, ako na to, keď sa chceli dostať k sladučkej maline...

Ešte väčšmi som však ohromený schopnosťou hlucháních kohútov vedieť bez hodiniek, kedy už treba ráno začať tokať. Hoci ráno, keď kohúty začínajú tokať, je v celom lese ešte rovnaká tma ako o polnoci, predsa už cítia, že je čas začať so zaliečaním...

Rovnako je tomu i večer, keď jednotlivé kohúty prilietajú na svoje stanovištia tokania často s takou presnosťou, že si možno podľa nich doslova „nastaviť hodinky“...

„Múdrosť“, akou hlucháne obdarila príroda pri rozoznaní nástupu jari v lese, je tiež obdivuhodná. Hoci niekedy to podľa počasia vyzeralo v lese uprostred januára ako v apríli, hlucháne táto skutočnosť „nepomýlila“. Naopak, častokrát uprostred apríla panovalo na tokaniskách pravé zimné počasie s chumelicou a mrazmi, no hlucháne tokali... Hlucháne vedia podľa svojich vnútorných biologických hodín určiť podľa pomeru tmavej a svetlej fázy dňa správny čas, kedy nastupuje „pravá“ jar bez ohľadu na to, aké panuje práve počasie...

O tom, že nie je vonkoncom pravda, že hrabavé vtáky sú „hlúpe“, svedčí aj fakt, že hlucháne počas silných mrazov zaliezajú na noc do snehu, kde prespia v tuneli s teplotou o niekoľko stupňov vyššou ako v korunách stromov, kde by do kosti premrzli...

Hlucháň patrí k najmenej nápadným lesným vtáčím druhom. Okrem obdobia tokania nedáva o sebe príliš znať hlasom aj preto, že žije skôr samotársky. K charakteristickej povahe hlucháňa patrí aj to, že sa nerád „pretŕča“ na nejakých nápadných miestach... (Obr. 5). Je to „plachý“ vták, ktorého pozorovanie je viac-menej vecou náhody...

Náhodný návštevník lesa aj preto hlucháňa najčastejšie môže uvidieť už len odlietať, keď ho vyplašil. Je naozaj veľkým šťastím, keď sa človeku podarí hlucháňa spozorovať skôr, než tento bystrý vták zbadá jeho. Takéto pozorovanie tejto vzácnej ratolesti lesa patrí potom k nezabudnuteľným zážitkom.

doc. Ing. Miroslav SANIGA, CSc.

Výskumná stanica ÚEL SAV 976 02 Staré Hory

Zpracování dat...