O „budúcnosti“ a „euroúlohe“ slovenského vlka
Myslivost 1/2015, str. 32 Ing.Jaroslav Ďurík
Pre slovenských ortodoxných (dobrovoľných) zástancov celoročnej ochrany veľkých šeliem a ochranárskych nepriateľov lovu je typické, že ich predstavy začínajú a končia v predstavách obnovenia prírodnej rovnováhy v akejsi pomyselnej (ba podľa niektorých v stále existujúcej) slovenskej divočine. Čo ďalej, to ako keby ich nezaujímalo, alebo sa zrejme len spoliehajú na to, čo v tomto smere vymyslia ich „náčelníci“. Prognóza ich teda obvykle nezaujíma – pre väčšinu je totiž najdôležitejšie to, že môžu byť proti niečomu.
Všetko ostatné im (žiaľ aj iným) diktujú ich akože „odborné“ a „morálne“ vzory. Bohužiaľ až natoľko, že sa do ich vleku dostávajú aj odborne málo kompetentní (vlastného objektívneho úsudku neschopní) pracovníci štátnej ochrany prírody. Nehovoriac už ani o prípadoch, keď sa dá strašiť Európskou úniou! A tak to potom aj vyzerá...
Pohrajme sa preto trochu hypoteticky s modelovou situáciou, kedy by sa slovenskej a európskej ochrane prírody podarila holá nemožnosť – totálna ochrana vlka. Či je v ďalších riadkoch na mieste podmieňovací spôsob vyjadrovania, to ponechávam na úsudku samotného čitateľa. Takže:
- vlk by v prvom rade dokázal značne znížiť stavy veľkých lesných párnokopytníkov, hlavne jelenej, diviačej, danielej a muflónej zveri (je možné, že lokálne až pod hranicu možností ich reálneho poľovníckeho hospodárenia, lebo raz darmo, to čo uloví vlk, nemôže uloviť poľovník)
- táto zver by (tak ako sa to deje už teraz) musela hľadať útočisko aj v nelesnej krajine. Vlk by ju však v záujme získania potravy musel nasledovať aj tam
- v tejto fáze musel by sa vlk dostať nutne do intenzívneho konfliktu s voľnou pastvou hospodárskych zvierat, čo býva už teraz často veľmi podstatným kameňom úrazu všade na svete
- po celoplošnej redukcii veľkých párnokopytníkov (a zrejme výnútenom celoročnom izolovaní hospodárskych zvierat v stajniach?) nevyhutne by musela klesnúť populačná hustota vlka a pre lokálny nedostatok potravy museli by narásť výmery teritórií jednotlivých vlčích svoriek a prebytočné vlky by museli obsadzovať nové teritóriá
- keďže človek by im vôbec nesmel ubližovať, vlky by sa mohli celkom bežne vyskytovať aj v predmestiach veľkých miest, kde by určite lovili nielen túlavé psy a mačky, ale za svoje by zobral aj nejeden domáci rozmaznaný a nedisciplinovaný miláčik; je možné, že časť populácie by bola odkázaná aj na mestské smetiská, tak ako je to známe z územia Španielska
- táto expanzia by v hlavných smeroch musela smerovať predovšetkým do lesnatých oblastí Ukrajiny, Moravy, Maďarska, Poľska. Ona tam vlastne už desaťročia aj smeruje, lenže bezvýsledne, pretože mnohým poľovníkom v týchto krajinách je okrem iného evidentne nedostatočne známa „genialita“ našich ochranárskych naiviek a ich „odborných“ predstáv.
- po nasýtení územia Slovenska, neskôr aj Maďarska, Česka a Poľska mal by slovenský vlk smerovať zas ďalej: Rakúsko, Nemecko, Švajčiarsko, Belgicko, Holandsko, Luxembursko, Dánsko, Francúzsko, Taliansko, Španielsko, Portugalsko atď., lebo podľa niektorých ochranárov vlk je vraj veľmi prispôsobivé zviera, ktoré dokáže úspešne prosperovať aj v intenzívne antropizovanej krajine. Takže podľa predpokladov týchto infantilných „géniov“, o pár rokov vlk na Železnej studničke, či pri Čičovskom mŕtvom ramene (alebo niektorej bratislavskej skládke odpadu?) nemôže byť až takou nereálnou predstavou. Len do Veľkej Británie ho bude asi potrebné umelo reimportovať, lebo nech je vlk akokoľvek obdivuhodný tvor, kanál La Manche asi preplávať nedokáže. Popritom, aké poriadky by mohol vlk porobiť s premnoženou škótskou jeleňou zverou a s importovaným a expandujúcim sikom! Ozaj, ako je možné, že jedna z ťažiskových krajín EÚ tak doposiaľ neurobila. Veď jeden z „najúžasnejších svetových expertov“ na vlka, ktorého pred časom so zatajeným dychom počúvali na slovenskom prednáškovom turné desiatky našich mladých, o to však neomylnejších naiviek, je predsa Angličan!)
Ťažko pochybovať, že vývoj novej, resp. obnovenej európskej vlčej populácie, by mohol mať v ideálnych podmienkach iný priebeh. Dokonca som presvedčený, že nejeden z tých „geniálnych“ potomkov „Homo sapiens panelacus“, ktorý nenosí hlavu len preto, aby mu mali kde rásť vlasy, zašiel pri svojich úvahách až do tohto bodu. Ba dokonca sa možno zastavil aj pri myšlienke, či je vôbec možné dosiahnuť niečo podobného v strednej a západnej Európe – na tak intenzívne antropizovanom kontinente.
Zopakujme si preto známe fakty:
- vlk dokáže „na posedenie“ zožrať 9 - 14 kg mäsa,
- vlk (zrejme v záujme udržiavania loveckej kondície, t.j. svojho tréningu, podobne ako rys a za priaznivých podmienok, napr. pri vysokom snehu) evidentne loví aj zver, ktorú nespotrebuje, pričom loví aj jedince - podľa poľovníckeho vkusu – chovné,
- vlk zmenšuje počet poľovníckych príležitostí.
Skutočne je niekto taký naivný a myslí si, že pri týchto známych faktoch všetci poľovníci, alebo aspoň ich „lepšia“ väčšina (hovorím o fyzických osobách!) pristúpia na čo i len silne obmedzený plán lovu vlka, o celoročnej ochrane ani nehovoriac? Kedy už títo byrokrati pochopia, že pre poľovníka môže byť vo chvíli rozhodnutia či vlka uloviť, alebo ušetriť, nejaký zákon len veľmi vzdialeným zdrapom papiera - tak ako napr. pre bežného šoféra vyhláška o obmedzení rýchlosti.
Na strane druhej:
- poľovnícka ekológia jednoznačne rešpektuje poznanie, že prakticky každá populácia mäsožravcov podlieha vnútornej autoregulácii svojej populačnej hustoty, odvíjajúcej sa hlavne od dostatku, resp. nedostatku svojho hlavného potravného článku (menej potravy, menej mláďat),
- vlk selektívno-redukčným pôsobením na populácie svojej koristi udržiava túto v tom najlepšom zdravotnom a kondičnom stave,
- pre nášho, v lesoch žijúceho vlka je korisťou hlavne jelenia, v menšej miere diviačia zver; tundrové vlky, na rozdiel od iných lesných, či prérijných (stepných) vlkov, ktorých hlavnou potravou sú, alebo boli, iné veľké párno či nepárnokopytníky (los, wapiti, bizón, pratur, zubor, divoké kone) dokážu vo vegetačnom období bezproblémovo prežívať aj na pravidelne a mohutne gradujúcich populáciách hlodavcov, napr. lumíkov; v zimnom období by však aj oni bez sobov či pižmoňov mali problém prežiť (vo všeobecnosti však platí kritérium, že vlčia svorka nedokáže dlhšie prežívať na koristi menšej ako cca 15 kg).
Má to však jednu chybu krásy – všetko z tu uvedeného platí, ovšem len v prirodzených ekosystémoch! A tie u nás nemôže reprezentovať 977 km2, navyše po celom území Slovenska rozptýlených prírodných (lesných aj nelesných) rezervácií (a aj v ostatných štátoch EÚ nie je táto situácia iná, ba väčšinou ešte horšia)! Na porovnanie: tak napr. Yellowstonský národný park (USA) má výmeru až 8980 km2 (takmer 1/5 výmery celého Slovenska), kanadský Wood Buffallo National park má 44 807 km2 (je skoro taký veľký ako Slovensko samotné) a napr. aj „maličký“ kanadský Banff National Park s výmerou 6641 km2 je trikrát(!) väčší, ako náš najväčší Národný park Nízke Tatry aj so svojim ochranným pásmom – ten má totiž len púhych 1830 km2.
Popritom je dôležitá aj skutočnosť, že na rozdiel od amerických národných parkov, kde je prakticky akákoľvek exploatačná ekonomická činnosť nežiadúca, vo všetkých našich národných parkoch, nehovoriac ani o ich ochranných pásmach, je väčšina pozemkov už najmenej niekoľko storočí ekonomicky využívaná človekom (hlavne lesným hospodárstvom a poľnohospodárstvom), a využívaná bude určite aj naďalej!
Možno preto sa naši ortodoxní ochranári tak kŕčovite držia tézy o existencii akejsi slovenskej divočiny, o ktorej však napr. lesnícki ekológovia nič nevedia, resp. jej existenciu sú ochotní pripustiť len vo výmere pár stoviek km2 našich lesných prírodných rezervácií!
Takže chcieť je jedna vec, ale dosiahnuť to, je vec druhá, pretože o praktickej ochrane, či nechránení hociktorého druhu poľovnej zveri nerozhoduje „papier“, ale v konečnej fáze názor tých, ktorí dostali od spoločnosti mandát hospodáriť s voľne žijúcimi živočíchmi – a to sú poľovníci. A tí môžu pristúpiť (a zrejme aj pristupujú) ku konkrétnemu riešeniu podľa svojich predstáv (bohužiaľ často na škodu vlka, či iných veľkých šeliem). A väčšinou pritom chýbajú svedkovia..., a ak aj sú, tak zostávajú „nemí“ a „slepí“.
Riešením preto nemôže byť vydávanie hlúpych zákonov, ale šikovné získavanie lepšej väčšiny poľovníkov na stranu ochrany prírody. A to sa celoročnou ochranou veľkých šeliem určite dosiahnuť nedá!
A mám strach, že pokiaľ nebudú pre ochranárov poľovníci relevantnými partnermi, dovtedy bude u nás s vlkom (ale aj rysom a medveďom) len zle a horšie...
Situácia vyzerá tak, že naši ochranári vyznávajú zrejme presvedčenie, že slovenskí poľovníci sú asi jedinou príčinou toho, že slovenský vlk ešte nezahájil teoreticky naznačenú európsku ofenzívu, hlavne žiadúcim západným a južným smerom.
My slovenskí poľovníci však jednému nerozumieme: ak týmto štátom chýbajú ku šťastiu len vlci, nemôže byť predsa žiadny problém ročne ich niekoľko desiatok u nás, ale aj na Ukrajine či v Rusku odchytiť a v Česku, Nemecku, Rakúsku, Belgicku atď. ich vypustiť. Pri vysokej adaptabilite vlka nemôže byť pre neho problém sa tam usadiť a rozmnožiť sa. Ak sa však tak doteraz nestalo, musí to mať nejakú príčinu.
Tou najpravdepodobnejšou je fakt, že tieto štáty vlka (ale ani rysa, či medveďa) jednoducho nechcú! A nechcú ho zrejme preto, lebo sú presvedčení, že by u nich nenašiel vhodné životné prostredie a tým by jeho súžitie s človekom nebolo asi bezproblémové. Jednoznačným dôkazom je aj skutočnosť, že ani ojedinelé izolované populácie (Taliansko, Francúzsko, Švajčiarsko, Rakúsko) nevykazujú podstatnejší trend rozširovania svojho areálu. Aj tam zrejme kapú vlci na prozaickú príčinu – obyvateľstvo ich nechce, a tak sa k nim aj správa. Nezabúdajme, že minimálne každý stý až päťdesiaty Európan je poľovník a v panelákoch tam vyrastá určite menej - k ohlupovaniu vhodných - detí ako u nás!
V praxi to teda vyzerá tak, že my máme veľké šelmy totálne chrániť, aby ich mohli naši európski spoluobčania nelegálne loviť? To je totiž jediný logický výklad súčasného postoja dotknutých krajín. Nech sa teda nikto nečuduje, že ani ekologicky orientovaní poľovníci nedokážu pochopiť, ako môže byť za tohto stavu niekto presvedčený, že veľkým šelmám môže pomocť len celoročná „kancelárska“ ochrana?
Ing. Jaroslav ĎURÍK
lesník, poľovník
a bývalý profesionálny pracovník Správy CHKO V. Fatra