ePrivacy and GPDR Cookie Consent by TermsFeed Generator

Časopis Myslivost

História kamzíkov na Slovensku

Myslivost 10/2015, str. 30  Milan Ballo
Význam kamzíka vrchovského tatranského (Rupicapra rupicapra tatrica Blahout 1971) spočíva nielen v jeho prírodovedeckej hodnote, ktorú predstavuje ako glaciálny relikt, ale najmä v tom, že ide o vzácny a pozoruhodný druh živočícha obývajúci vysokohorské polohy, najcitlivejšie prostredie voči negatívnym antropogénnym faktorom. Jeho najväčším nepriateľom je predsa len človek. Už v minulosti ho ohrozoval pytliactvom a svojimi hospodárskymi aktivitami ničil jeho prirodzené životné prostredie. Na Slovensku bolo nájdených viacero fosílií kamzíkov. V Belianskych Tatrách bol nájdený fragment kamzičej lebky na Muráni v 1570 m n.m. spred 10 000 rokov z neskorého glaciálu z obdobia dryasu, čo potvrdzuje, že tatranské kamzíky sú glaciálne relikty.
V posledných rokoch sa našli fosílie kamzíkov, ktoré pochádzajú z neolitu v Demänovskej ľadovej jaskyni v Nízkych Tatrách staré 5800 rokov. To dokazuje, že kamzík osídľoval centrálnu časť Nízkych Tatier v období doznievania posledného glaciálu až starého holocénu. Na Muránskej planine sa našli fragmenty kamzičej lebky staré 8600 rokov. V roku 2005 našli jaskyniari fragmenty lebky kamzíka v Choči, ktorých vek bol určený na 4700 rokov. To dokazuje, že nie je tomu tak dávno, keď kamzíky žili aj v iných pohoriach na Slovensku.
Vertikálne kamzíky v Tatrách žijú medzi 1200 – 2630 m n. m., najčastejšie sa zdržujú medzi 1700 – 2200 m n. m. Obývajú biotopy v alpínskom a subalpínskom vegetačnom stupni, okrajovo aj biotopy hornej hranice lesa a subnivál. Do pásma lesa schádzajú najmä v zimnom období počas veľkých záľah snehu za potravou. Ich preferované areály ležia vo veľmi chladnej až mierne studenej oblasti s priemernou ročnou teplotou +3 °C až – 4 °C.
Oblasť výskytu v slovenskej časti Západných a Vysokých Tatier je západne ohraničená sedlom Pálenica a Grapami. Ďalej sa tiahne hlavným hrebeňom Západných Tatier s jeho severnými a južnými rázsochami až po Hladké sedlo. Odtiaľ pokračuje na juh hrebeňom Liptovských kôp a na východ pokračuje Vysokými Tatrami po Kopské sedlo, kde sa areál napája na Belianske Tatry.
Areál rozšírenia v Poľsku sa nachádza tam, kde prebieha štátna hranica so Slovenskom od Rákoňa, cez Volovec, hrebeňom Západných Tatier po Svinicu, ďalej cez Hladké sedlo, Rysy, Nižný Žabí štít a oblasťou Morského oka končí. Ide o najsevernejšie prirodzene sa vyskytujúcu populáciu kamzíkov v Európe.
Najstaršou zdokumentovanou introdukciou kamzíka na našom území je pokus z Nízkych Tatier z oblasti Kráľovej hole z roku 1935, v tom čase boli do pripravenej zvernice v doline Orlovo privezené tri kamzíky (dve kozy a jedno mláďa) z oblasti Vysokých Tatier z Ostrvy v Mengusovskej doline. Kamzíky boli transportované v debnách na saniach. Po dvoch týždňoch však obe kozy uhynuli a mláďa postretol podobný osud – ulovil ho rys. Tento pokus zostal pre neúspešnosť v utajení.
V rokoch 1969 až 1976 prebehol ďalší pokus o introdukciu kamzíkov do Nízkych Tatier z dôvodu vytvorenia náhradnej populácie ohrozeného endemického poddruhu - Rupicapra rupicapra tatrica, ktorý je pôvodný iba v Západných, Vysokých a Belianskych Tatrách. Do Nízkych Tatier bolo celkove dovezených 30 dospelých jedincov. V súčasnosti populáciu v Nízkych Tatrách tvorí okolo sto jedincov.
 
Na Slovensko bol introdukovaný aj kamzík alpský do Veľkej Fatry a Slovenského Raja z Českej republiky z Českokamenicka a Jeseníkov. Vo Veľkej Fatre od roku 1955 bolo celkovo vypustených 30 alpských kamzíkov, dnes je ich počet odhadovaný na 100 jedincov. Kamzíky alpského pôvodu boli v roku 1963 vypustené aj do Slovenského raja – v počte 6 jedincov. Dnes ich tam žije približne 100.
Výrazné následky na tatranské ekosystémy zanechal tatársky vpád v rokoch 1241 až 1242. V tom čase Tatári podpálili rozsiahle plochy lesov. Po tejto udalosti začali uhorskí panovníci osídľovať územie nemeckými prisťahovalcami, ktorí sa živili poľnohospodárstvom, chovom dobytka a baníctvom. Vtedy na miestach vzniknutých po ťažbe a vypaľovaní vznikali dnešné podtatranské obce.
Ľudia sa spočiatku báli vystupovať do snežných - bájami opradených vrchov. No postupne svoj strach prekonávali. Človek ovplyvňoval alpínske pásmo už od 13. storočia, kedy dobytok začal vypásať hole. Od 15.storočia vznikali v Tatrách bane. O rozkvet baníctva v 16. storočia sa zaslúžil najmä cisár Maximilián (1564 – 1576) ustanovením banského práva.
Práve v tom čase valašská kolonizácia a baníctvo sa stali zlomovým bodom v histórii Tatier. Pasenie v alpínskom pásme zapríčinilo celkovú zmenu vysokohorských ekosystémov - kedy častejšie dochádzalo k erózii a odplavovaniu pôdy, čo ovplyvňovalo viacmenej všetky tunajšie rastlinné a živočíšne spoločenstvá.
Sprievodným javom kolonizácie Tatier bol aj lov tatranskej zveriny. Už od prvej polovice 18. storočia - vplyvom pastierstva a pytliactva - dochádzalo k znižovaniu početnosti nielen pri kamzíkoch, ale aj pri ostatných živočíchoch, ktoré tu žijú.
Najcelistvejší prehľad početnosti kamzíkov z minulých období uvádza Alojz Žvach, ktorý tvrdí, že v Západných, Vysokých a Belianskych Tatrách v roku 1870 bolo 900 kamzíkov. Ich počet postupne narastal, pričom najvyššia početnosť bola v roku 1934, kedy v Tatrách žilo až 1597 jedincov. Potom stavy začali klesať. Dramatický pokles bol zistený v roku 1945, keď ich zostalo len 280.
Najväčšími ničiteľmi tatranskej zveriny boli od nepamäti pytliaci. Ľudí k pytliactvu viedli rôzne pohnútky. Medzi pytliakmi boli aj špecialisti na lov kamzíkov. Kamzičie mäso, rožky, bezoárové gule a srsť z kamzičej hrivy sa dali výhodne predať.
„Kráľom tatranských pytliakov“ bol Janek Lysý z Jurgova (vlastným menom Jan Bucz), ktorý žil v rokoch 1797 až 1870. Tento počas svojho života zastrelil približne 300 kamzíkov, t. j. asi jednu tretinu z ich vtedajšieho stavu.
Populárnejší ako Janek Lysý bol Ján Sabala, ktorý nebol len pytliakom, ale aj muzikantom a ľudovým rozprávačom. Pytliaci poslúžili v 70. rokoch 19. storočia profesorovi Nowickému ako zdroj informácií pri písaní kníh o tatranskom kamzíkovi a svišťovi.
V prvej polovici 19. storočia boli kamzíky takmer vyhubené. Tento stav vyvolal u nás i v Poľsku potrebu ich ochrany. Prvé zákonné opatrenie v Tatrách cisár František Jozef I. podpísal v roku 1868. Týmto zákonom bol ustanovený zákaz lovu na kamzíky v čase od polovice decembra do konca júla, pričom kamzíčatá boli chránené celoročne. K ochrane kamzíka v Tatrách prispeli od 70. rokov 19. storočia turistické spolky, ako Uhorský karpatský spolok a v Poľsku Towarzystwo Tatrzańskie.
V novodobých dejinách Slovenska zaznamenali kamzíky najväčšie straty hlavne počas prvej a druhej svetovej vojny.
Po 1. svetovej vojne vyšiel zákon, v ktorom sa stanovil čas hájenia - kamzík nemohol byť usmrcovaný a chytaný v čase od začiatku januára do konca septembra a u kamzíc celý rok.
Avšak po 2. svetovej vojne - vplyvom pytliactva a pastierstva - došlo v celých Tatrách opäť k výraznému zníženiu ich početnosti. Zlepšenie ochrany kamzíka nastalo až uzákonením Tatranského národného parku zákonom z roku 1948. V roku 1987 sa stali Západné Tatry nariadením vlády súčasťou vlastného územia TANAPu. Ochrane tunajšej prírody však najviac prispelo vylúčenie pastvy v roku 1955, aj keď sa reálne prestalo pásť až neskôr.
V roku 1957 Správa TANAPu ustanovila strážcov zodpovedných za kontrolu územia. Z hľadiska veľkej rozlohy oblasti, ktorá pripadala na jedného strážcu však nebolo možné ochrániť celé toto rozsiahle územie. V čase začatia platnosti zákona o vzniku TANAPu v roku 1949 bol početný stav tejto zveri len 132 jedincov. V tom období podľa informácií poľovníkov, pastierov a vtedajších zverostrážcov žilo len v Západných Tatrách viac ako 100 kamzíkov.
V rokoch 1949 až 1959 dosiahla jeho početnosť na území celého TANAPu takmer 900 jedincov.
Populácia tatranského kamzíka mala v nasledujúcich rokoch sústavne klesajúcu tendenciu.
Po zmene spoločenských pomerov - po roku 1989 - nastúpila na Slovensku v starostlivosti o prírodu vo veľkej miere anarchia. V tom čase si niektorí ľudia začali demokraciu vysvetľovať po svojom - čo malo katastrofálne následky pre kamzíky na celom území Tatier. V roku 2000 zostalo v Západných Tatrách len 38 kamzíkov a v celých Tatrách len 160 kamzíkov.
Z tohto dôvodu bol v roku 2000 odštartovaný projekt na záchranu tatranského kamzíka. Do projektu boli zapojené Správa TANAP, Štátne lesy TANAPu a Správa Národného parku Nízke Tatry, ako aj mimovládne organizácie. Projekt riešil tri zásadné okruhy problémov:
1. Monitoring početnosti, vekovej a sexuálnej štruktúry populácie a sústavné stráženie kamzíkov priamo v teréne vrátane nočných hodín.
2. Prípravu dlhodobého programu na záchranu tatranského kamzíka na roky 2001 – 2005.
3. Zvýšenie informovanosti užívateľov tatranského regiónu o problematike kamzíka.
Pozitívom projektu bolo paralyzovanie pytliactva, najmä v častiach, kde TANAP susedí s poľským Tatranskym Parkom Narodowym. V súčasnosti môžeme povedať, že základný cieľ programu záchrany kamzíka sa podaril, nakoľko nastala stabilizácia a nárast kamzičej populácie, no nie len v TANAPe, ale aj v NAPANTe. Už v roku 2006 bolo v TANAPe napočítaných 488 jedincov.
Kamzík vrchovský tatranský má na Slovensku právnu ochranu v zákone o ochrane prírody a krajiny a podľa jeho vykonávacej vyhlášky - je zaradený do A prílohy – druhy európskeho významu, ktoré sa považujú za pôvodné druhy chránených živočíchov. Podľa vyhlášky je v súčasnosti jeho spoločenská hodnota 4979 EUR. Kamzík vrchovský tatranský, ako poddruh v Slovenskej republike podlieha aj poľovníckym právnym normám. Tieto však povoľujú prísne regulovaný lov iba u alpského kamzíka - v čase od začiatku septembra do konca decembra
 
Prví turisti prišli do Tatier v 17. storočí. Prví skutoční turisti sem začali chodiť až po vybudovaní Košicko – bohumínskej železnice v roku 1871.
V povojnových rokoch Vysoké Tatry navštevovalo cca 20 000 turistov ročne. V roku 1950 to bolo už 200 000 a v roku 1959 dosiahla návštevnosť po prvýkrát 1 000 000 návštevníkov. Od osemdesiatych rokov prichádzalo do TANAPu každoročne vyše 4 000 000 ľudí.
Možno povedať, že v Tatrách už nie je miesta, kde by sa kamzíky nestretávali s človekom (turistom, horolezcom, skialpinistom). Kamzíky sú po celý rok vyrušované, čo sa zákonite prejavuje aj na kvalite ich života.
Preto aj z týchto dôvodov sa v roku 1978 ustanovilo časové obmedzenie turistiky v alpínskom pásme - od začiatku novembra do polovice júna nasledujúceho roku, tiež boli uzavreté niektoré turistické chodníky a aj hrebeň Belianskych Tatier.
Najstaršie zobrazenie kamzíka z oblasti Vysokých Tatier sa nachádza na erbe Berzewiczovcov z Veľkej Lomnice z r. 1475. Matej Bell vo svojom diele Notitia z roku 1736 spomína kamzíky na Bystrej a Hrubom vrchu. Ide o najstaršiu písomnú zmienku o kamzíkoch v Západných Tatrách.
Z 18.storočia existuje zápis od lesníka z panstva Cobourgovcov zo Šumiaca v Nízkych Tatrách, ktorý sa zmieňuje, že kamzíkov je tam už málo. Navyše v okolí Šumiaca je viac kopcov s kamzičím názvom a kamzíka majú aj v erbe.
Prvú monografiu tatranského kamzíka vydal Maksimilian Sila Nowicki (1868). Sú v nej zhrnuté poznatky z etológie z vlastných pozorovaní a poznatky goralov, poľovníkov.
Systematický výskum kamzičej zveri začal realizovať až po roku 1945 poľský prírodovedec Adam Somnicki, ktorý v roku 1961 spracoval morfológiu kamzičích rožkov z územia Tatier.
V novodobejších dejinách Tatier bol najznámejším znalcom tatranských kamzíkov Milič Blahout. Na základe jeho výskumov bola vyčlenená nová geografická rasa. Hlavné kritériá odlišnosti použil základné rozmery lebiek kamzíkov. Na základe týchto kraniometrických meraní v Brne v roku 1971 bol prijatý a schválený nový poddruh kamzík vrchovský tatranský (Rupicapra rupicapra tatrica), ktorý bol neskôr potvrdený aj pomocou molekulárno – genetických analýz. Tatranský kamzík je jedným z 10 poddruhov žijúcich na svete,
Milan BALLO
Zpracování dat...