Časopis Myslivost

Národné parky, alebo len experiment nezodpovedných?

Myslivost 5/2016, str. 29  Jaroslav Ďurík
Neviem aké medzinárodné kritériá musí spĺňať územie, aby mohlo byť vyhlásené za národný park a či vôbec tieto podmienky majú nejakú oficiálnu medzinárodnú normu. Tú slovenskú však musím považovať ani nie za prostriedok ochrany prírody, ako skôr za nástroj, ktorým si určitá – a nie malá - skupina ľudí vybudovala celkom slušne honorované spoločenské postavenie. Sú dokonca ľudia, ktorí pochybujú, či naši ochranári či už štátni alebo dobrovoľní, sledujú záujmy tohto národa.
Podľa § 19 zákona č.543/2002 z.z. o ochrane prírody a krajiny je totiž možné za národný park vyhlásiť takmer každý kus ako tak zachovalej krajiny „spravidla“ väčšej ako 1000 ha. Ak tam totiž nie sú ekosystémy podstatne nezmenené ľudskou činnosťou, stačí, aby sa toto územie nachádzalo v „jedinečnej a prirodzenej krajinnej štruktúre tvoriacej nadregionálne biocentrá a najvýznamnejšie prírodné dedičstvo“ – čo rozoznávajú zrejme len ochranári samotní. Potom už stačí len mať v rukách parlamentnú väčšinu (čím hlúpejšiu tým lepšie). Nie som si však istý či vo všetkých našich národných parkoch bola pred ich vyhlásením ochrana prírody nadradená nad ostatné činnosti.
Už som za roky svojho života všeličo videl, a preto môžem smelo tvrdiť, že podľa týchto kritérií môže byť za národný park vyhlásené územie celého alpského a karpatského oblúka vrátane väčšiny balkánskych pohorí. Ak sa tak nestalo, tak to musí mať zrejme svoje dôvody. Na území Ukrajiny, Rumunska a Balkánu tomu mohla brániť izolácia od „ochranársky“ najrozvinutejších krajín EÚ, čo však bránilo a bráni tomu, aby tak neurobili (aspoň v slovenských parametroch) také Rakúsko, Švajčiarsko, Nemecko alebo Francúzsko?! Nebude to tak náhodou „prízemnými“ ekonomickými dôvodmi?!
Najstaršie národné parky Ázie, Ameriky, Afriky či Austrálie boli vyhlásené za národné parky preto, že sa jednalo o územia s výraznými prírodnými hodnotami, nezmenené, alebo len málo poznačené ľudskou činnosťou. Vo väčšine týchto území sa stále pripúšťa činnosť človeka, ktorú ekosystémy národného parku akceptujú bez ohrozenia ich podstaty, t.j. samoregulácie. Preto sa napríklad v mnohých amerických, afrických či škandinávskych národnych parkoch tolerujú tradičné primitívne pastierske, zberačské alebo lovecké kultúry (Eskymáci, Laponci, Indiáni, Masajovia, Krováci, Aborigíni atď.) Často sa dokonca v týchto územiach realizujú aj zásahy proti prirodzeným prírodným prvkom a v prospech týchto kultúr (odstrel ľudožravých šeliem a šeliem napádajúcich domáce zvieratá, umelé požiare pre zlepšenie pastvy dobytka atď.).
Problémy slovenských, ale aj iných európskych národných parkov, sú značne odlišné a pokúsim sa ich demoštrovať na príklade nášho najstaršieho národného parku TANAPu, ktorý bol vyhlásený v roku 1946. Na rozdiel od typických divočinových národnych parkov Ameriky, Afriky či Austrálie bol zriadený na území činnosťou človeka rozsiahle poznačenom. Od 14. storočia prebiehali vplyvom valašskej kolonizácie pastvou dobytka intenzívne zmeny v subalpínskom a alpínskom vegetačnom stupni s následkami silnej redukcie porastov kosodreviny a smrekového vegetačného stupňa znížením hornej hranice lesa, v 19 – 20. storočí boli v pásme lesa vybudované rozsiahle sídla s rekreačno-liečebnou funkciou (Štrbské pleso, Smokovce, T. Lomnica, Hágy), zvýšená dolná hranica lesa, o takmer celoplošne zmenenom drevinovom zložení lesných porastov v prospech ihličňanov a ich (ne)pôvode ani nehovoriac.
Prví správcovia TANAPu, t.j. lesníci v zmysle vtedajšieho povedomia o tom, že les bol v území pôvodne prevládajúcim prostredím, snažili sa o jeho rekonštrukciu najlepšie ako vedeli. Vylúčili pastvu z alpínskeho a subalpínskeho pásma a pásma lesa, zalesnením zdvihli hornú hranicu lesa a kosodreviny a podobne sanovali -ovšem smerom nadol - aj dolnú hranicu lesa. Bohužiaľ V. Tatry boli v období socializmu považované za výsadné územie pre reprezentáciu mocných toho obdobia a neubránili sa ďaľšej rozsiahlej výstavbe rekreačno-liečebných komplexov, dopravných komunikácií a celému radu podujatí v národnom parku divočinového typu nemysliteľných (MS v klasických lyž. disciplínach 1970, každoročné masové výstupy mládeže na Rysy, Rallye FICC atď.). Podobná genéza je viac či menej ale predsa len typická pre všetky naše (ale určite aj iné, minimálne stredoeurópske) národné parky.
Poznajúc rozdielnosť vstupných, ako aj súčasných prírodných daností typických divočinových národných parkov Ázie, Ameriky, Afriky či Austrálie a našich národnych parkov je zrejmé, že naše národné parky sú chránenými územiami iného typu.
Tento fakt je dostatočne známy aj väčšine súdnych pracovníkov štátnej ochrany prírody, ktorých odborné názory nie sú až také („kontra“) revolučné ako u insitných (dobrovoľných) ochrancov prírody.
Slovenská ochrana prírody preto volí v súčasnosti inú taktiku. Keďže naše parky nie sú vysnívanou (ázijskou, americkou, africkou či austrálskou) divočinou vyvíjajú nátlak, ktorým chcú dosiahnuť - aspoň dodatočné - „zdivenie“ prírodného prostredia našich národných parkov. Presadzujú totiž teóriu samovoľného vývoja, ktorý by mal byť podľa nich vlastne samospasiteľným. Skutočnosť, že väčšina pôvodných ľudských zberačských loveckých či pastierskych kultúr v divočinových národných parkoch Ameriky, Afriky či Austrálie bola v čase vyhlásenia parkov len kúsok nad úrovňou doby kamennej im zreteľne uniká. Uniká im aj poznanie, že opätovné „zdivenie“ našich národných parkov bude záležitosťou niekoľkých sto - až tisícročí a predsa to už nebude nikdy tá pôvodná divočina.
A čo prinesie toto „sebaukájanie“ našich ochranárov? Okrem permanentných konfliktov medzi ochranármi a hospodármi môže priniesť vznik akejsi stredoeurópskej rezervácie (alebo skôr skanzenu) s názvom Slovensko a ďaľšie (zrejme aj politicky motivované) rozpínanie tzv. územnej ochrany prírody vyhlasovaním nových národných parkov a CHKO. Táto rozpínavosť môže priniesť tiež snahu zablokovať tieto územia pred hospodárskou činnosťou slovenského ľudu, ktorý tým bude naďalej zbavovaný podstatnej časti svojej ekonomickej a kultúrnej sily, historicky prameniacej z vyváženého využívania prírody (ozaj ako sa tieto snahy dotknú napr. Žitného ostrova alebo východoslovenskej nížiny?!).
Už teraz za výmysly týchto (bohvie prečo vplyvných) hlupákov platíme stratou veľkej plochy slovenských smrečín vinou zákazu obranných opatrení proti hmyzovým škodcom, hlavne lykožrútovi smrekovému. Popritom hrozí, že stratíme nielen smrečiny umelo založené, ale aj pôvodné smrečiny nachádzajúce sa vo svojom ekologickom optime. (Len tak mimochodom - nespracovaním 1 ha smrekovej kalamity sa tento štát pripravuje o cca 12 – 16.000 Euro čistého zisku!) A plocha smrečín postihnutá touto kalamitou a blokovaná ochranou prírody predstavuje už teraz výmeru viac ako 10 000 ha!
Skúsenosti nás učia, že v malom štáte s vysokou hustotou, navyše konzumne orientovaného, obyvateľstva je existencia národných parkov divočinového typu iluzórna. V Európe by ste taký typ krajiny tiež ťažko hľadali. Je to totiž kontinent celoplošne už niekoľko tisícročí človekom kolonizovaný a za ostatných 50 rokov značne na ďaľšie stáročia nepriaznivo ovplyvnený rozsiahlym znečistením a znehodnotením hlavne ovzdušia, vody aj pôdy so všetkými následkami – odumierajúce lesy, mŕtve rieky a jazerá, rozsiahla erózia poľnohospodárskej pôdy atď. Netreba asi ani pripomínať aké problémy produkuje finančná špička spoločnosti (aj v našich národných parkoch) svojimi terénnymi motorkami a štvorkolkami, paraglidingom, snehovými skútrami – za chvíľu budú zrejme aktuálne aj vrtuľníky.
Východiskom môže byť len kultúrny návrat človeka k prírode. Nie však k prírode totálne chránenej a pred človekom zablokovanej, ale k prírode šetrne využívanej spoločnosťou, ktorá si váži pôdu, vodu, vzduch, rastliny a zvieratá nie preto, že jedna skupina si z ochrany prírody urobila „zlaté teľa“ (alebo podozrivo výnosný byznys), ale preto, lebo ľud každej krajiny z nej potrebuje uvážlivo čerpať základy svojej ekonomickej a kultúrnej podstaty.
Dovolím si tvrdiť, že ten kto nechce dovoliť vlastnému národu uvážlivé využívanie prírodných zdrojov nemôže mať čisté úmysly! Sú aj bohatšie krajiny, ktoré si nedovolia plytvať prírodnými zdrojmi ani z časti tak, ako sa to v ostatných rokoch robí u nás. Jednoznačne o tom svedčí podiel plochy ich a našich chránených území.
Mali by sme preto vrátiť vážnosť našim hospodárom s pôdou, vodou, lesmi a živočíšstvom. Snahy ochrancov prírody by nemali smerovať k vytesneniu ekonomických aktivít z prírody, ale k ich nasmerovaniu na líniu trvalého využívania obnoviteľných prírodných zdrojov.
V oblasti lesného hospodárstva vidím tieto možnosti zbližovania prírodných a ekonomických kritérií v intenzívnejšom uplatňovaní prírode blízkeho podrastného a výberkového hospodárskeho spôsobu, v poľnohospodárstve prispôsobovaním zaťaženia prírody živočíšnou výrobou únosnosti prostredia (druh, množstvo a hlavne somatotyp hospodárskych zvierat), zvýšenie biodiverzity kultúr na ornej pôde zmenšením výmery honov, vo vodnom hospodárstve operatívnym riadením odberu vody podľa skutočnej spotreby (tisíce kubíkov vody odtekajú bez úžitku z prepadov vodojemov v čase zníženého odberu, pričom chýbajú vo vodopisnej sieti krajiny), v poľovníctve rešpektovaním celej škály fauny poľovnej zveri bez jednostranného favorizovania niektorých druhov (raticovej a „úžitkovej“ zveri poľovníkmi a šeliem ochranármi) apod.
To všetko však za predpokladu prísnej ochrany siete tých najvzácnejších maloplošných chránených území ako oporných ekologických bodov krajiny, t.j. genofondu organizmov a rezervoáru charakteristických krajinných typov. (V ostatnom čase sa však vplyvom dogmatického uplatňovania samovoľného vývoja prírodných procesov, stávajú aj tieto územia skôr zdrojom nákazy pre okolitú krajinu – viď prípady šírenia podkôrneho hmyzu z niektorých národných prírodných rezervácií.) Táto sieť však nemôže tvoriť podstatnejší podiel plochy krajiny! Tento národ totiž potrebuje z niečoho aj žiť.
Nespoliehajme sa tiež na to, že časť územia divočinového typu bude kompenzovať devastáciu ostatnej plochy krajiny! Optimálne využitie prírodných zdrojov môže v našich podmienkach zabezpečiť len celoplošná aktivita. V tejto súvislosti zazlievam našej ochrane prírody macošský vzťah k poľnohospodárskej krajine, ktorá je – dovolím si tvrdiť - jednou z najzdevastovanejších v Európe a devastuje sa aj naďalej.
Nemali by sme skrátka zabúdať na všeobecne známu a overenú skutočnosť, že
jednostrannosť sa nikdy nevypláca a každý extrém je škodlivý !
Ing. Jaroslav ĎURÍK,
lesník, poľovník
a bývalý pracovník št. ochrany prírody, Martin
 
Zpracování dat...