Zrejme každému, kto ako tak do problému vidí, je zrejmé, že to čo sa v súčasnosti deje s našimi veľkými šelmami, nemôže byť v kostolnom poriadku.
Tak napríklad samotní profesionálni ochrancovia prírody odhadujú, že na Slovensku sa ročne upytliači asi 100 medveďov (regulačný lov do r.1994 predstavoval asi 70 ks ročne), značná časť poľovníkov je ochotná vlka loviť (lepšie povedané usmrtiť!) v rozpore so zákonne stanovenou dobou lovu po celý rok a príliš časté pozorovania osirelých nedospelých rysčiat veľmi reálne naznačujú, že v podobnej situácii je aj celoročne chránený rys.
A v koľkých prípadoch boli vinníci, čiže pytliaci odhalení? Z môjho okolia viem o jednom jedinom! A v koľkých prípadoch bol oznamovateľom nelegálneho lovu poľovník?! Čo sa teda deje?
Nejeden z nás si uvedomuje, že to čo sa deje v tejto oblasti, nie je možné definovať inak, ako prejav akéhosi neorganizovaného vzdoru, t.j. občianskej neposlušnosti. Niečo podobné môžeme pozorovať napr. v oblasti dodržiavania dopravných predpisov – prekračovanie maximálne povolenej rýchlosti, upozorňovanie protiidúcich vozidiel na policajné hliadky blikaním, nedodržiavanie problematickej dopravnej značky „STOP“, parkovanie na zakázaných miestach - ale tiež, inak samozrejme, zakázané domáce pálenie tvrdého alkoholu, permanentné krádeže dreva a poľnohospodárskych plodín atď...
Popritom :
- pokuty (podľa sadzobníka v obrovskom nepomere oproti priemernej mzde) a rozsudky uložené za dopravné priestupky dosahujú pomaly neskutočných astronomických čísel,
- domáce nelegálne pálenie tvrdého alkoholu je vraj úplne bežnou praxou,
- a niet takých sankcií, ktoré by dokázali od krádeží odstrašiť ľudí, žijúcich v biede, alebo na pokraji životného minima, pričom vo veľkom kradnú samozrejme aj takí, ktorí na to nie sú vôbec odkázaní (podobnosť s našimi politikmi môže byť len čisto náhodná!).
Popritom :
- dobre vieme, že prevažná väčšina dopravných priestupkov je sekundárne vyvolávaná nevyhovujúcou a zastaralou štruktúrou a vybavenosťou našej dopravnej siete (skúste vyžadovať od východniara, ktorému trvalo prekonanie vzdialenosti 25 km zo Žiliny po Vrútky 2 - 3 hodiny, aby na zvyšnej trase – povedzme do Prešova - nikde neprekročil max. dovolenú rýchlosť),
- zakážte páliť domáci alkohol nášmu vidiečanovi – napr. na certifikovanej destilačnej súprave zakúpenej legálne v zahraničí,
- skúste sa vžiť do situácie otca, alebo matky rómskej mnohopočetnej rodiny, keď ich deťom hrozí hlad, alebo podchladenie v nevykúrenej chatrči!
Ak povieme, že „... je niečo zhnité v tomto štáte dánskom...“ určite nezistíme nič nové, žiaľ, tento stav typický permanentným zakazovaním a stupňujúcou sa represiou (čo sa hádam pomaly rovná definícii policajného štátu) má jednu chybu – neprináša žiadne znateľne pozitívne výsledky!
Bohužiaľ, podobná situácia je typická aj pre manažment populácií našich veľkých šeliem.
Medveď
Zásluhou ochrany prírody sa výška kedysi ročne povoľovaného regulačného lovu medveďa scvrkla z asi 70 ks na asi 30 - 35 ks ročne, pričom podmienky tohto lovu (zákaz jarného lovu, zákaz mäsitej návnady, zákaz lovu jedincov nad 100 kg) robí do značnej miery samotný lov nerealizovateľným, takže sa obvykle neodloví ani to povolené minimum.
Výsledkom sú do intravilánov obcí a netradičných lokalít migrujúce a často aj dopravnými prostriedkami usmrtené (hlavne mladé) medvede, stále častejšie prípady napadnutia človeka medveďom (chvalabohu, zatiaľ nie smrteľné), v nepoľovníckej (!) verejnosti a najmä na vidieku silnejúce hlasy o premnožení medveďa atď. Žiaľ, to všetko pomaly, ale isto obracia verejnú mienku proti medveďovi (a aj proti ochrane prírody!). A na tomto pozadí sa pomaly stáva verejným tajomstvom, že medveď je lovený hlavne – nelegálne!
Vlk
Za hlavnú chybu v manažmente vlka považujem príliš úzkoprso stanovenú krátku dobu lovu (1. 11. - 15. 1.), čo s ohľadom na viacmenej náhodný charakter lovu vlka vyvoláva v značnej časti poľovníkov nutkanie uloviť ho aj mimo doby lovu, pričom niektoré úlovky zrejme nie sú ani len dodatočne „zlegalizované“. Samozrejme, takáto doba lovu (ale len ak by bola dodržiavaná!), mohla by zvýšiť účinnosť ochrany vlčej populácie v dobe rozmnožovania a výchovy vĺčat od 16. 1. do 31. 10. Na druhej strane však tým, že evokuje celoročný lov, je pre vlka ďaleko nebezpečnejšia, pretože hrozí odlov dospelých jedincov aj v tom najranejšom štádiu odchovu vĺčat.
Nedovolím si tvrdiť, že kým platila doba lovu podľa Vyhlášky býv. MPVž č.172/1975 Zb., t.j. od 16. 9. do 28. 2., k lovu vlka v dobe ochrany nedochádzalo, určite však menej, ako v súčasnosti. Myslenie poľovníka totiž vtedy muselo pracovať aj s veľmi pádnym argumentom, a tým bola 5,5 mesiaca dlhá doba lovu (dovolím si ho alegorizovať: „... nebudem vlka predsa strieľať teraz – napr. v máji, júni, júli..., nielen, že tým riskujem postih, ale navyše ani trofej, t.j. koža v letnej srsti nie je tak kvalitná - veď budem mať naň dosť času od polovice septembra do konca februára a aj prípadná trofej bude v kvalitnejšej zimnej srsti...“). Dovolím si tvrdiť, že tieto podmienky zachránili život viacerým vlkom, ako súčasná, extrémne sprísnená ochrana!
Efektivitu tohto argumentu jednoznačne potvrdzuje fakt, že po zavedení tejto 5,5mesačnej doby lovu a 6,5mesačnej čiastočnej ochrany (od 1. 3. do 15. 9.) od r. 1975 do r. 1985 obsadil vlk veľmi rýchlo aj všetky jemu vyhovujúce stredo- a severoslovenské refúgiá, a z počas troch desaťročí živoriaceho počtu asi 60 ks na východnom Slovensku, sa jeho početnosť za 10 rokov zvýšila na základný kmeňový stav 400 až 450 jedincov, úspešne prežívajúcich takmer vo všetkých slovenských horských jeleních oblastiach, ba vlk (aj bez pofidérnych chránených migračných koridorov) migroval vtedy nielen cez poľské hranice, ale aj do Maďarska a na severnú Moravu – tam sa však ich stopy väčšinou strácali a aj strácajú! Hlavnou príčinou je podľa mňa skutočnosť, že tak v Poľsku, ČR ako aj v Maďarsku je vlk celoročne – bohužiaľ, ale tiež len úradne - chránený.
Navyše veľkorysá doba lovu bol pádny argument aj pre udržiavanie a vyžadovanie dodržiavania poľovníckej disciplíny zo strany poctivejšej väčšiny poľovníkov.
Bohužiaľ, dnes pozorujeme opačný efekt – úzkoprso stanovená doba lovu vytvorila a udržiava solidaritu mlčiacej väčšiny s porušovateľmi ochranných podmienok veľkých šeliem, a ak sa zavčasu nezbadáme, tak z väčšiny sa veľmi rýchlo môže stať menšina!
Rys
Vo veľmi podobnej, aj keď zrejme nie tak hektickej situácii sa (vďaka skrytejšiemu spôsobu života) nachádza aj naša krásna a najväčšia európska mačkovitá šelma – rys ostrovid. Len veľmi naivný človek môže uveriť tomu, že podmienky celoročnej ochrany rysa dodrží 100 % poľovníkov, pričom úplne špecifickou skupinou sú tí, ktorým Diana ešte takýto úlovok nedopriala. Týmto lovcom nahráva aj to, že úlovok rysa je vzhľadom na jeho veľkosť relatívne ľahko zatajiteľný. Osobitne znepokojujúcim je fakt, že sú tiež takí „lovci“, ktorí sú ochotní uloviť rysicu aj s vedomím, že tým môžu celkom isto spôsobiť osirotenie mláďat (osobne poznám prípad, keď dve mladé, zrejme osirotené, rysčatá boli odkázané na návštevy kurínov a králikární v intraviláne obce, sám som mal tiež možnosť v priebehu 10 rokov dvakrát pozorovať na jeseň osirotené mladé rysčatá hlboko v otvorenej turčianskej poľnej krajine, kde boli zrejme prinútené migrovať za drobnými hlodavcami, ako pre ne najprístupnejšou potravou. Celkom nedávno kolega z PZ videl v noci na lesnej údolnej ceste pospolu až štyri!, zrejme tiež osirotené rysčatá).
Domnievam sa však, že tieto nemilé prípady majú tak, ako v prípade medveďa a vlka dva základné spoločné menovatele – jednak je to ťažko odhaliteľná a teda aj ťažko trestateľná nedisciplinovanosť tých, ktorí tieto nezákonné a z humánneho hľadiska často aj ohavné činy páchajú, a jednak je to prílišná úzkoprsosť ochrany prírody, ktorá celoročnou ochranou rysa (a komplikovaním lovu medveďa a vlka) tieto nezákonnosti a ohavnosti (a následne aj spomínanú solidaritu prihliadajúcich s delikventami) vyvoláva.
Som presvedčený, že výsledkom tu uvedených spôsobov ochrany prírody nemôže byť účinná ochrana, ale totálne zrútenie celého súčasného systému ochrany veľkých šeliem (bohužiaľ nielen ich, ale zrejme aj iných vzácnych chránených druhov).
Ako je vidieť, zásadovosť môže byť užitočná len v tom prípade, ak rešpektuje, alebo do istej miery obsahuje aj prvky pragmatizmu. Inak povedané: predpisy sú predpisy, ale život je o niečom inom. Ochrana prírody by preto (samozrejme, ak nedokáže dosiahnuť zákaz poľovníctva v EÚ - lebo pre ňu je aj to riešením, o šanciach dosiahnuť ho pomlčím!) mala akceptovať aj poľovnícke názory, zvlášť v takýchto prípadoch, keď sa prísna právna ochrana prejavuje vlastne kontraproduktívne. Dá sa dokonca povedať, že čím prísnejšie tým horšie!
Alebo ešte inak: ak (ako slušní ľudia) nemôžeme prehliadanie a bagatelizovanie skutočnosti a následkov konania ochrany prírody považovať za prejav hlúposti, mohli by sme ho nazvať aj nezdravým rutinérstvom. Tu však ide o vážnu vec: živé a (minimálne z európskeho hľadiska) aj vzácne prírodné artefakty!
Ak túto skutočnosť patrične zohľadníme, tak popísanú, dogmatickú pozíciu ochrany prírody musíme celkom oprávnene hodnotiť ako niečo, čo zaváňa obyčajnou aroganciou! A, ako vieme, arogancia nemá v tej slušnejšej časti spoločnosti veľa nárokov na uznanie. Tam je považovaná dokonca za jednu z najhorších ľudských vlastností. Tých vlastností, pre ktoré je typické, že si obvykle „tykajú“ s diktatúrou. Preto odpoveď na otázku, či arogancia môže byť konštruktívnou, ponechávam na posúdenie čitateľa...
Jedno je však isté, táto poľutovaniahodná vlastnosť si na objektívnosti asi príliš nezakladá! A z tohto poznania by sa mala poučiť nielen naša, ale aj európska ochrana prírody.
Ing. Jaroslav ĎURÍK
Autor je lesník, poľovník a bývalý profesionálny pracovník štátnej ochrany prírody